Mužom trvá približne tri roky, kým zistia, že ich dcéra alebo partnerka trpí poruchou príjmu potravy. Aj keď anorexia a bulímia sa zväčša týkajú dospievajúcich dievčat, objavujú sa aj u dospelých žien. Liečba môže trvať aj roky a najbližší muži v nej majú významnú úlohu, o ktorej často netušia.
Anorexia v začiatkoch vyzerá nevinne, ako obyčajná diéta.
Žena spočiatku obmedzuje niektoré druhy potravín, napríklad sladkosti, vyprážané jedlá alebo sladené nápoje. Klasické výrobky vymení za ich „light“ verzie, dbá na svoju životosprávu a snaží sa pravidelne cvičiť.
„Okolie chválilo moju postavu, cítila som sa zdravšie, energickejšie, darilo sa mi,“ hovorí čerstvá tridsiatnička Martina. Celú strednú školu ju označovali za „bacuľku“ a s príchodom na univerzitu chcela s týmto statusom skoncovať. Pocit úspechu sa pre ňu stal prakticky drogou.
V tejto fáze ešte nemusí ísť o mentálnu anorexiu, no nielen u Martiny postupne prerástla do komplexnejšieho problému.
Deti z obezity nevyrastú, obezita ničí ich zdravie aj psychiku Čítajte Prichádzajú konflikty
Desatoro pre mužov, ktorí chcú pomôcť pri liečbe
- Nezabúdajte, že problémy s jedlom má ona a aj súboj s chorobou je predovšetkým na jej pleciach.
- Zmierte sa, že liečba je proces, ktorý istú dobu trvá. Buďte trpezlivý a pokiaľ sama začne strácať trpezlivosť, povzbuďte ju.
- Nehľadajte vinníka ochorenia. Vy sám zaň s najväčšou pravdepodobnosťou nemôžete a svoju úlohu určite plníte najlepšie ako viete. Buďte empatický, načúvajte, nekritizujte, jednajte s citom.
- Nebuďte panovačný, nesnažte sa mať jej život pod kontrolou. Vaša snaha pomôcť má svoje medze. Možno sa jej dokonca budete musieť naučiť nechať väčšiu slobodu.
- Snažte sa nebrať jej jednanie osobne. Hovorte za seba, vysvetľujte jej svoje pocity a úmysly. Svoje vlastné potreby a záujmy nezanedbávajte.
- Povzbudzujte ju, aby svoje potreby vyjadrovala sama. Aj máte nejasnosti, jednoducho sa opýtajte.
- Nenechajte sa manipulovať k tomu. aby ste ju chránili pred následkami choroby. Nenechajte sa vydierať slzami.
- Zodpovednosť za jej liečbu je na nej. Nekontrolujte ju, ak vás o to nepožiada.
- Prejavte záujem o oblasti jej života, ktoré nesúvisia s jedlom.
- Povzbuďte ju aby vyhľadala odbornú pomoc. Buďte pripravený na to, že môžete byť k terapii prizvaný.
Partner alebo otec by mali spozornieť, ak začne narážať na výhovorky.
„Už som jedla. Nie som hladná, najem sa neskôr. Toto jedlo mi nechutí.“ Niekedy žena hladuje celý deň a aby nevzbudila podozrenie, prinúti sa k spoločnej ľahkej večeri.
Pokiaľ je žena či dievča do jedla nútená, protestuje, vyhadzuje ho, schováva.
„Ak už musí jesť, jedlo si krája na malé kúsky, prípadne je z malého taniera malou lyžičkou a čas, ktorý pri jedle strávi, je omnoho dlhší, než je obvyklé,“ píše psychologička Ria Černá, autorka Príručky o poruchách stravovania pre otcov a partnerov.
Aby sa na jedlo nemusela toľko sústrediť, žena zvyčajne svoju pozornosť radšej rozdelí medzi ďalšie činnosti. „Je pri televízore, počítači, číta, alebo sa učí,“ hovorí psychologička.
Dôležitým signálom sú zmeny nálad.
Vzťahovačnosť, precitlivenosť a výbušnosť sa neobjavujú už len pri debate o jedle a jej krehnúcej postave. „Uzatvorí sa do seba a stráca záujem o všetko naokolo. Koníčky, zábavu, jej svet sa zužuje na kontrolu hmotnosti a príjmu potravy.“
Ochorenie je skutočné
Anorexia je bio-psycho-sociálny problém. Hladovanie je pritom len symptómom, ktorý vzbudzuje pozornosť blízkych. Aby bola liečba úspešná, nestačí len začať jesť, treba odhaliť kontext, v ktorom sa ochorenie formovalo a spúšťače, ktoré by ho mohli znovu vyvolať.
„Liečba je veľmi náročná a spravidla dlhodobá. Celosvetové výskumy udávajú, že priemerne trvá šesť rokov,“ tvrdí Černá s tým, že ak sa podarí anorexiu zachytiť včas, možno je zvládnuť omnoho rýchlejšie.
Liečba bulímie, prejedania sa a následného zvracania býva kratšia. Aj samotná žena si totiž uvedomuje, že zvracanie po jedle nie je normálne a pri liečbe lepšie spolupracuje.
Preto je kľúčové, aby muži svoju dcéru či partnerku k liečbe motivovali a podporili ju pri hľadaní odbornej pomoci.
„Mohlo by sa zdať, že rozprávať sa o ochorení a pripravovať jedlo žene môže aj otec či partner, no odborná pomoc vždy liečbu skráti,“ vysvetľuje psychiatrička. Zároveň muži nebudú riskovať, že ak preberú plnú zodpovednosť, narušia sa im s dcérou či partnerkou vzťahy.
Významnou súčasťou psychoterapie je odhalenie mechanizmov choroby, učenie sa novým postojom k sebe samej, či hľadanie zdravších spôsobov riešenia problémov.
Muži si často kladú otázku, prečo ochorením trpí práve ich blízka, trpia výčitkami, pocitom bezmocnosti. Žiaľ, neexistuje univerzálna odpoveď, ochorenie treba brať ako fakt. Hľadanie vinníka je neproduktívne a môže viesť k zbytočným konfliktom.
Duševné choroby netreba podceňovať, ani sa ich báť Čítajte Ako môžu pomôcť?
„Skutočnosť, že dcéra trpí niektorou z foriem poruchy príjmu potravy, býva pre otca prekvapivejšia než pre matku,“ vysvetľuje psychologička.
Doba, za ktorú otec akceptuje, že ide o skutočné ochorenie, býva dlhšia než u matky. Niekedy chorobu nikdy neprijme, alebo ju trvalo zľahčuje.
Iniciatívu preto podľa skúseností psychológov otcovia prenechávajú radšej matke s tvrdením, že tomu nerozumejú a nemajú k chorobe čo povedať.
„Pohľad otca je však obzvlášť pri mladších dievčatách rovnako dôležitý ako matkin. Jeho zapojenie napríklad do rodinnej terapie je veľmi žiaduci a pre liečbu poruchy príjmu potravy často kľúčové,“ tvrdí psychologička.
Najmä pri opakovanom zlyhaní v liečbe je veľmi dôležité, aby nerezignoval a neprestal sa ochorenie zaujímať.
Je prirodzené, že sa dusnej atmosfére začne vyhýbať a doma trávi čoraz menej času. Ak začne byť otec apatický alebo prehnane kritický, môže sa stať, že ochrannú ruku nad dcérou stiahne aj matka. Ak dcéra nie je pripravená prevziať zodpovednosť, liečba zlyhá.
Rovnako ako v prípade chorej partnerky, ani komunikácia s dcérou by nemala byť obmedzená iba na jedlo. „Prostredie by nemalo pôsobiť umelo, domácnosť by mala čo najviac sledovať normálny režim,“ radí psychologička.
Pri najpálčivejšej otázke, ktorú môže položiť žena mužovi - "Som tučná?" - si treba zachovať chladnú hlavu. Podľa psychologičky je vo všeobecnosti lepšie sa poznámkam, ktoré hodnotia postavu, vyhýbať. "Najlepšie je citlivo vysvetliť, že pre vás nie je váha dôležitá a máte ju radi takú, aká je," hovorí. Najlepšie, čo môže muž urobiť, je vyzdvihnúť klady a úspechy, ktoré nemožno merať v kilogramoch či centimetroch.
