Autor prednáša o medicínskej etike a paliatívnej medicíne na britskej Univerzite v Keele.
Text pôvodne vyšiel na stránke The Conversation.
História výskumu na človeku je plná škandálov, ktoré formovali názory ľudí na etiku pokusov. Najčastejšie sa spomína prípad anglického lekára Edwarda Jennera, ktorý v roku 1796 vyvíjal vakcínu proti kiahňam.
Osemročnému dieťaťu injekčne podal hnis odobratý z kravských kiahní a potom ho úmyselne vystavil nosičom vírusu. Hoci bol Jennerov pokus (našťastie) úspešný, vystavenie dieťaťa smrteľnej chorobe by bolo v súčasnosti neprijateľné.
Snáď najznámejšie prípady neetického výskumu boli odhalené počas norimberských procesov a týkali sa nacistických pokusov na väzňoch v koncentračných táboroch. Tento "výskum" zahŕňal nedobrovoľnú sterilizáciu, vyvolanie podchladenia a vystavenie pacientov chorobám, ako je tuberkulóza.
Existujú však aj príklady vládneho výskumu, ktorý zneužil zraniteľnosť pacientov a zabezpečil si ich účasť na pokusoch, ktoré účastníkom vážne ublížili na zdraví. Medzi najznámejšie patrí americký výskum syfilisu v Tuskegee alebo britské chemické experimenty v Porton Down . V rokoch 1939 až 1989 tam bolo 11-tisíc zamestnancov armády vystavených nervovému plynu.
Pokusy na pacientoch
Aj napriek viacerým zlyhaniam je nedodržiavanie etických štandardov vo výskume výnimočné. Preto upriamenie pozornosti na škandalózne prípady môže vážne narušiť riadnu diskusiu o etike vo výskumu.
O myšiach a ľuďoch. Prečo sa výsledky pokusov môžu líšiť Čítajte Výskum zahŕňajúci ľudských pacientov nie je automaticky eticky pochybný. Môže síce vzbudzovať etické otázky, no zároveň nemožno zanedbávať jeho obrovský spoločenský význam a potenciál na zlepšenie kvality či záchranu životov.
Najnaliehavejšou otázkou v etike výskumu často nie je, či by sme mali robiť výskum, ale ako môžeme vyvážiť alebo ospravedlniť vystavenie jednotlivých pacientov riziku kvôli pokroku vedy?
V prípade niektorých terapeutických štúdií môže byť testovaná liečba úspešná a prospieť pacientom. Niektorí dokonca argumentujú, že smrteľne chorí pacienti by mali podstúpiť nábor na experimentálnu liečbu.
Avšak, vzhľadom na čas, ktorý si žiada úplné vyhodnotenie výsledkov výskumu, sú takéto prípady zriedkavé. Výhody novej liečby často obchádzajú zúčastnených pacientov a čerpajú ich až budúce populácie. Situácia je ešte komplikovanejšia v prípadoch, keď sa skúšky vykonávajú ľuďoch, ktorí sú potenciálne zraniteľní alebo zúfalí.
Vyvažovanie napätia
Eticky oprávnený výskum si musí do hĺbky uvedomovať nerovnováhu medzi výskumníkmi a ich pacientami, respektíve sa snaží zabrániť etickému konfliktu.
Veľká časť etického konfliktu totiž vyplýva z napätia, ktoré vzniká medzi obavami výskumného pracovníka o záujmy pacienta na jednej strane a záujmami vedy, spoločnosti a budúcich pacientov na strane druhej.
“Ako môžeme vyvážiť alebo ospravedlniť vystavenie jednotlivých ľudských pacientov riziku, kvôli pokroku vedy?
„
Pri nepremyslenom experimente môže dochádzať k nerovnováhe a tým aj neetickej praxi. Otázne je najmä riziko, ktorému sú vystavení účastníci štúdie využívajúcej placebo.
V roku 2014 čelil ťažkej kritike pokus o experimentálnu vakcínu proti rotavírusu v Indii. Počas výskumu dostalo placebo viac než dvetisíc detí.
Konflikt nastal aj v roku 1997 pri štúdii, ktorú financovala vláda Spojených štátov. Cieľom bola prevencia šírenia HIV z tehotných žien na ich detí. Časť účastníčok dostalo placebo namiesto lieku, ktorý by bol účinný pri prevencii.
Úloha komisie
Ku zneužívaniu môže dôjsť aj v prípadoch, kedy vedci vedome alebo nevedome uprednostňujú záujmy výskumu nad záujmami zapojených pacientov.
Návrhy pokusov zvyčajne hodnotia a skúmajú výskumné etické komisie. Ich úlohou je preskúmať široký spoločenský kontext z odbornej aj laickej perspektívy a rozhodnúť, či je výskum eticky prijateľný.
Prasací inkubátor a špenátové srdce. Čo bráni pestovaniu ľudských orgánov Čítajte Schválenie výskumu si môže vyžadovať viaceré štandardné záruky, ako napríklad riadny súhlas alebo anonymné údaje, ktoré chránia pacientov a zabezpečujú, aby neboli vystavené zbytočným rizikám.
Samozrejme existujú aj prípady, keď výskum nemôže spĺňať obvyklé etické záruky.
Napríklad keď samotná povaha výskumu vyžaduje, aby pacienti nevedeli, že sa zúčastňujú na výskume. Platí to napríklad pre niektoré druhy behaviorálnych štúdií, kedy by vedomosť o pokusoch zmenila obvyklé vzorce správania a urobila výskum zbytočným.
V podobných prípadoch prichádza omnoho náročnejšia otázka - či sú potenciálne prínosy výskumu sú dostatočne veľké na to, aby ospravedlňovali opustenie štandardných postupov a kde sú hranice rizika, ktorému sme ochotní vystaviť ľudských pacientov.
Limity súhlasu
Máme tendenciu považovať za príliš riskantné umožniť výskum na deťoch alebo dospelých, ktorí trpia kognitívnymi poruchami.
Napriek tomu nie je neslýchané, aby výskum prebehol aj na týchto zraniteľných skupinách. Výskum v oblasti liečby demencie alebo detských porúch správania by bez nich nebol účinný. Na to, aby bol eticky prijateľný, musí obsahovať celú škálu prísnych a rozsiahlych ochranných opatrení.
Liečili žlčou aj arzénom a proti kašľu dávali heroín. Zvláštne liečby minulosti Čítajte Dokonca aj pri konkrétnych detských chorobách sa výskum zvyčajne považuje za eticky opodstatnený iba ak nepredstavuje žiadne skutočné riziko poškodenia alebo pravdepodobne bude mať priamy terapeutický prínos.
Aby sa úplne nezablokoval vývoj liekov zameraných na deti, mimoriadne prísna legislatíva umožnila výnimku pri zaradení malých pacientov pri výskume rakoviny.
Pokiaľ ide o dobre informovaných a kompetentných dospelých, časť odborníkov sa domnieva, že akákoľvek úroveň rizika je prijateľná, pokiaľ s pokusom súhlasí dotknutý.
Iní sa domnievajú, že miera rizika musí byť vykompenzovaná konkrétnymi prínosmi pre jednotlivca, ktorý sa zúčastňuje výskumu. Bolo to tak napríklad v prípade nedávneho použitia experimentálnej očkovacej látky proti Ebole na zdravotníckych pracovníkoch vystavených vírusu v Afrike.
Neexistuje univerzálny postup, ktorý by mali sledovať štúdie na ľudských pacientoch. Zákony a kódexy sú príliš všeobecné a preto sa k dohode dá prepracovať jedine cez etické posudky, komisie a diskusie. Môže sa nimi síce oddialiť výskum a odčerpať časť prostriedkov určených na pokusy, no sú nevyhnutné ak chceme chrániť zraniteľných pacientov a zabrániť vzniku ďalších škandálov.
Autor: Anthony Wrigley
