Autorka je profesorka pedagogiky a sociológie na Americkej univerzite.
Text pôvodne vyšiel v The Washington Post, medzititulky doplnené redakciou.
Moja mama sa narodila bez stredného mena. Dievčenské meno by sa aj tak jedného dňa stalo stredným, povedali si jej rodičia.
Trénerka pamäti: Nepresviedčajte človeka s alzheimerom, že sa mýli Čítajte Tak veľa domnienok – že sa túži vydať, vziať si manželovo priezvisko, aj jej vlastná sexualita – to všetko vpísané do kolónky každého formulára, ktorý vypĺňala počas prvých 25 rokov svojho života.
O päťdesiat rokov neskôr si však nepamätá vlastné meno za slobodna, ani priezvisko svojho muža.
Utiahlo sa na miesto, kde naň nedočiahne.
Spoločnosť mu robia aj schopnosti ako šoférovanie, poznávanie hodín, či používanie príboru.
Takéto výpadky sú banálne a strašné zároveň. No je dobré, že na niektoré veci zabudla.
Zabúdať sa dá aj na zlé
Som rada, že si už nepamätá, ako jej otec povedal, že jej nebude platiť vysokú školu, pretože pre dievča sa to neoplatí.
Zabudla, že sa na ňu aj tak prihlásila a robila čašníčku, aby si mohla zaplatiť svoj titul z Ivy League.
Vtedy nemohla vedieť – a teraz to už tiež nevie – že o štvrť storočia neskôr bude jej dcéra obsluhovať stoly v tej istej reštaurácií, zatiaľ čo bude navštevovať tú istú vysokú školu.
Možno sa vtedy rozhodla, že svojim deťom tento príbeh nepovie, aby to jej otcovi nezazlievali. Vyrozprávala ho, až keď umrel.
Potom naň zabudla.
