Článok pokračuje pod video reklamou
Reillyová je študentka práva, spisovateľka a obhajkyňa reprodukčných práv v Bostone.
Mama ma chytila za ramená a zľahka mnou zatriasla. Neisto som sa posadila a pozrela sa na vrecko katétra, ktorý zo mňa visel.
Prečítajte si tiež: Som väzňom vo vlastnom tele. Aký je život so spánkovou paralýzou Skontrolovala som si mobil. Žiadne upozornenia.
Vedel, že sa zotavujem, no nešla som do detailov. Stihla som mu akurát napísať, že je všetko v poriadku. Vstala som, vyprázdnila som si vrecúško katétra a vrátila sa na gauč.
Obrazovku mobilu rozžiarilo jeho meno.
Prečítala som si zvyčajnú správu o tom, aký mal víkend a čo robil v práci. Neopýtal sa ako sa cítim. Odložila som mobil a rozhodla sa odpovedať neskôr, až sa rozptýli opar oxykodónu.
Rozchod ma nezaskočil
O štrnásť minút neskôr mi prišla ďalšia správa.
„Premýšľal som, a hoci mi s tebou bolo dobre, momentálne nechcem byť vo vzťahu. Je mi blbé, že to hovorím po tvojej operácii, ale mám toho teraz veľa a neviem nájsť rovnováhu. Dúfam, že ma dokážeš pochopiť a ešte raz sa ospravedlňujem, že to robím hneď po operácii.“
Zamerala som sa na pasáž o rovnováhe. Pozrela som sa dole na vrecko od katétra, naspäť na mobil, kde sa hromadila práca a e-maily z fakulty práva, zatiaľ čo som mala schránku nastavenú v „dovolenkovom“ móde.
