BRATISLAVA. Keď mala Táňa sladkých šestnásť, bola v triede posledná, ktorá ešte v živote nebola na rande.
Čo ženy s cukrovkou chcú, aby ste vedeli Čítajte Niežeby nebola pekná, alebo by netúžila po láske. Prechádzky po sídlisku či posedenia v cukrárni jednoducho nepovažovala za reálnu možnosť.
Táňa totiž každý deň prekonávala desať až dvadsať epileptických záchvatov.
Bola presvedčená o tom, že pre nervozitu by k atakom nevyhnutne došlo aj v prítomnosti novej známosti.
Napokon sa z choroby vystrašil
„Nemohla som chodiť do kina, na pivo, ani na koncerty. Aj obyčajná škola bola problém,“ opisuje Táňa svoje dospievanie.
Randenie prišlo do úvahy až vďaka rozsiahlej operácii mozgu, ktorej úlohou bolo znížiť frekvenciu a intenzitu záchvatov. Teraz ich zažije zhruba desať za mesiac.
O svojej chorobe partnerom nehovorím. Randenie je únikom z reality Čítajte Ako čerstvá tridsiatnička, ktorá žije dlhodobo vo Viedni, má za sebou niekoľko krátkych a dve vážne známosti. Posledná trvala dva roky.
„O epilepsii aj operácii sme sa rozprávali už na prvom rande,“ spomína Táňa. Jej partnera to neodplašilo. Problém sa objavil až keď začali plánovať budúcnosť.
„Začal sa fixovať na rôzne katastrofické scenáre.“ Jedným z nich bola napríklad nehoda, keď bude Táňa tehotná, alebo keď bude mať v rukách krehkého novorodenca. Nepomáhali ani odborné argumenty a štatistiky, ktoré dokazovali, že partner riziká preceňuje.
„Napokon priznal, že sa cez moju chorobu nedokáže preniesť,“ uzatvára Táňa. Svojho životného partnera stále hľadá a táto skúsenosť ju iba utvrdila v tom, že o chorobe bude hovoriť čo najskôr a do dôsledkov.
Ideálny scenár neexistuje
Ak človek trpí infekčnou chorobou, ktorú môže pri kontakte pokožky, bozkami alebo sexom preniesť na partnera, je morálne (a v niektorých prípadoch aj zákonom) povinný na to vopred upozorniť.
Ľudia s chronickými fyzickými či duševnými chorobami, ktoré nie sú nákazlivé, však stoja vždy na začiatku vzťahu pred náročnou dilemou.
Kedy je vhodný čas povedať partnerom o svojom zdravotnom stave? Odplaším ho, ak to poviem hneď? Sklamem tajomstvami vzájomnú dôveru? Je sebecké o chorobe rozprávať, alebo ju naopak zatĺkať?
