Ako diabetologická sestra pomáha malým pacientom prijať svoju diagnózu a učí ich, ako s ňou kvalitne žiť. Držiteľka ocenenia Moja sestra ZUZANA ANTOLOVÁ v rozhovore pre SME vysvetľuje, ako znášajú verdikt celoživotnej liečby nielen deti, ale aj ich rodičia.
Ktoré príznaky rodičov privedú do ambulancie s otázkou, či má ich dieťa cukrovku?
Väčšinou prichádzajú s tým, že dieťa veľa močí, pije a výrazne chudne. Deti sú nervózne a nevedia prečo. Prichádzajú s podozrením a pri vyšetrení sa potvrdí vysoká glykémia a následne aj diagnóza.

Kto nesie diagnózu cukrovky horšie, dieťa alebo jeho rodičia?
Určite to závisí to aj od veku dieťaťa, no vo všeobecnosti ju znášajú horšie rodičia.
Čoho sa rodičia najviac obávajú po tom, čo sa dozvedia diagnózu?
Obávajú sa hlavne novej situácie, toho, ako budú zvládať liečbu ochorenia. Boja sa či budú vedieť aplikovať inzulín, liečiť hypoglykémie a hyperglykémie, alebo pripravovať diabetickú stravu. Preto je potrebné vzdelávanie rodičov a detí lekármi, edukačnými sestrami, sestrami na oddelení a diétnymi sestrami. Kedykoľvek je možné im poskytnúť odpovede na ich otázky a snažiť sa im pomôcť ako sa len dá.
Ako na ochorenie reagujú vaši najmenší pacienti?
Malé dieťa ešte nechápe, prečo ho picháme aj štyrikrát denne. Neuvedomuje si, že ho to lieči ale vie, že po pichnutí inzulínu bude môcť jesť. No bez ohľadu na to, či má dieťa rok, alebo pätnásť, musíme k nim pristupovať rovnako. Potrebujú dostatok lásky, aby život s cukrovkou zvládli oni, ale aj ich rodičia.
Zhruba od akého veku si dieťa začína uvedomovať, že sa v niečom líši od svojich rovesníkov?
Začína to približne v škôlke, v školskom veku si svoju odlišnosť už uvedomujú a v puberte sa to zhoršuje.
Musí sa dieťa úplne vzdať sladkostí? Za akých okolností mu môže rodič dopriať aspoň kúsok narodeninovej torty a neublížiť mu?