Ak by zdravotnícki záchranári nemuseli vyrážať k banálnym prípadom, mohli by si škrtnúť viac ako polovicu zásahov. Mnohí ľudia si totiž zo záchranky robia lacný taxík. O práci záchranárov rozpráva František Majerský, prezident Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov.
Záchranári sa dostávajú do situácií, pred ktorými máme my ostatní rešpekt. Vy však nemôžete odvrátiť zrak ani obísť miesto, kde to nevyzerá dobre. Mávate strach, čo nájdete na mieste zásahu?
Nenazval by som to strachom. Väčšinou máme dopredu hlásené, k akému prípadu ideme. Počas jazdy sanitkou sa na to vnútorne nastavíme, povieme si, čo bude každý z nás robiť, ako bude zásah prebiehať. Samozrejme, je tam vnútorné napätie, pulz sa zrýchli, máme nejaké očakávanie. Najhoršie sú výjazdy k mladým ľuďom a deťom, najmä dopravné nehody.
Kým prídete na miesto nešťastia, obyčajne sa zrejme usilujú zranenému človeku pomôcť ľudia v jeho okolí. Nestáva sa, že urobia viac škody?
František Majerský
je absolventom Strednej zdravotníckej školy v Poprade, odbor všeobecná sestra. Titul bakalár získal na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, titul magister v odbore verejné zdravotníctvo na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Sedem rokov pracoval ako letecký záchranár operátor, šestnásť rokov pracuje ako vodič záchranár. Je inštruktorom prvej pomoci a prezidentom Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov.
Na kurzoch, ktoré vediem, hovorím ľuďom, že žiadna pomoc, ktorú poskytnú, nie je zlá. Najhoršie je, keď nám niekto meria čas, za aký sme dorazili. Či nám to trvalo dvanásť, alebo pätnásť minút. Namiesto toho, aby počúval rady operátora, ktorý s nimi je na linke až do nášho príjazdu a aby ten čas využili na pomoc. Zlá prvá pomoc neexistuje. Človeku, ktorý prestane dýchať, ktorému prestane byť srdce, už viac neublížite. Aj keď zabudnete, že treba 30-krát stlačiť hrudník a dvakrát doňho vdýchnuť, dôležité je aspoň to stláčanie hrudníka. Tak ho môžete vrátiť do života. Priemerný dojazd záchrannej služby na Slovensku je dvanásť minút, ľudský mozog však odumiera do piatich. Ak sa nič neurobí, srdce síce po našom zásahu nabehne, ale mozog je už odumretý. Takýto človek zomrie v nemocnici alebo skončí v doliečovacom zariadení bez šance na návrat do normálneho života.
Nie každý z nás si trúfne podať prvú pomoc.
V situácii, kde treba poskytnúť prvú pomoc, sa môže každý ocitnúť v priebehu sekundy a mal by vedieť, čo urobiť. Zatiaľ sa nám, žiaľ, nepodarilo presadiť zákon, aby sa prvá pomoc stala predmetom v základných školách, hoci sa o to snažíme.
Neprekážajú vám pri práci, ktorá si vyžaduje maximálnu koncentráciu, ľudia, ktorí sa zhŕknu na miesto nešťastia ako "diváci"?
