Opakujúce sa živé spomienky, nočné mory aj úzkosť. Aj tieto prejavy trápia ľudí, u ktorých sa rozvinula posttraumatická stresová porucha.
Asi najviac ju poznáme z amerických seriálov, kde ňou trpia najmä bývalí vojaci. Odštartovať ju môže aj iná udalosť.
"Môžu ňou trpieť aj ľudia, ktorí podstúpili nejaký zdravotný zákrok, najmä v detstve. Počas operácie nastali komplikácie alebo boli dlho odlúčení od rodičov. Medzi moje klientky patria aj ženy, u ktorých sa rozvinula posttraumatická stresová porucha po tom, čo prežili zložitejší pôrod," hovorí pre SME klinický psychológ TOMÁŠ HOLCNER.
V súkromnej praxi sa venuje najmä takzvanej EMDR terapii, teda desenzitizácii (zníženiu citlivosti, pozn. red.) pomocou očných pohybov, ktorá aktuálne patrí k najsľubnejším novým terapeutickým prístupom.
V rozhovore sa dočítate:
- Či platí, že každý človek má nejakú traumu.
- Ako to, že jedna situácia môže byť pre niekoho traumatizujúca a pre iného nie.
- Či je možné sa traumám vyhnúť.
- Kedy sa môže u človeka vyvinúť posttraumatická stresová porucha.
- Aké sú jej symptómy.
- Ako prebieha liečba traumy pomocou EMDR terapie.
- Ako vznikla a či už vieme, ako je možné, že pacientom pomáha.
- Koľko fáz má EMDR terapia a čo sa počas nich deje.
- Koľko sedení musí klient absolvovať, aby sa mu podarilo spracovať traumatizujúcu udalosť.
- Ako veľmi klientom pomáha EMDR terapia.
- Či sa stáva, že po absolvovaní terapie a spracovaní traumy, sa klientovi opäť navráti.
- V akých prípadoch by klientom EMDR terapiu neodporúčal.
Platí tvrdenie, že každý človek má nejakú traumu?
Je nevyhnutné, že sa v priebehu života stretávame s udalosťami, ktoré sú pre nás náročné. V niektorých prípadoch by sme ich nazvali aj traumatizujúcimi: keď tragicky prídeme o niekoho blízkeho, sme obeťou trestného činu alebo iných závažných udalostí.
Niekedy sú to menej závažné traumy, no v konečnom dôsledku môžu mať významný vplyv na to, ako sa cítime, alebo ako sami seba vnímame. Napríklad, ak vyrastáme v rodine, kde sa objavujú prvky opakujúceho sa ponižovania alebo absencia záujmu a pozornosti zo strany rodičov.
Ako je možné, že jedna identická situácia je pre niekoho traumatizujúca a pre iného nie?
Rolu hrá viac vecí, ale určite to bude súvisieť s tým, aký bol náš dovtedajší život.
Ak vyrastáme v prostredí, v ktorom sú bezpečné, isté a podporné vzťahy v rodine, je oveľa väčšia šanca, že si neskôr poradíme so situáciami, ktoré sú nejakým spôsobom náročné.
Potom však do celého procesu vstupujú ďalšie faktory. Tá istá situácia totiž môže mať rôzny vplyv na to, ako sa v danej situácii zachováme. Napríklad, ak ma niekto napadne a dokážem zareagovať, ubrániť sa, vyvinúť aktivitu, aby som situáciu zvládol, jej dosah bude mať pravdepodobne menší efekt, ako keby som stuhol a nebol schopný zareagovať. V týchto prípadoch sa človek vyrovnáva s traumou dlhšie.
Treba však myslieť aj na to, že naša reakcia vo veľmi vypätých situáciách často nie je len naším rozhodnutím. Je to reakcia tela a psychiky.
Často sa stretávam s tým, že ľudia, ktorí sa v mojom okolí stali rodičmi, sa snažia deti ochrániť pred všetkými traumami tohto sveta. Dá sa to vôbec?
Určite sa to nedá.
Mne sa v tomto smere páčia slová britského psychoanalytika D. W. Winnicotta, ktorý povedal, že úlohou rodiča je, aby bol dostatočne dobrým rodičom. Nemusí byť perfektný ani ideálny, to ani nie je možné.
Určitá miera frustrácií je totiž v priebehu vývoja nevyhnutná. No je dôležité, aby sa dieťa naučilo s touto frustráciou zaobchádzať.
K závažnejším typom tráum patrí napríklad posttraumatická stresová porucha. Väčšina pozná jej príznaky z amerických seriálov, kde ňou trpia najmä mladí muži, ktorí sa zúčastnili na vojne v Iraku. V akých ďalších prípadoch sa môže u človeka rozvinúť?
