Väčšine ľudí nerobí problém predstaviť si, ako vyzerá ich kuchyňa či kancelária. Ľahko si vedia predstaviť aj to, ako vyzerá banán či jablko, a pri čítaní spravidla počujú v hlave svoj vnútorný hlas. A ak sa pozrú na sprievodnú fotografiu, je pravdepodobné, že na nej uvidia postavu.
Loren Bouyerová, doktorandka na Queenslandskej univerzite, by však na fotografii pravdepodobne videla len podlhovastý fľak. Pri čítaní si nedokáže predstaviť zvukové alebo vizuálne vnemy, nepočuje ani svoj vnútorný hlas.
Svoje prežívanie označuje v časopise Frontiers in Psychology spolu s kolegom neurovedcom Derekom Arnoldom ako hlbokú afantáziu.
Je to pomerne nový pojem. V roku 2015 ho vymyslel neurológ Adam Zeman z Exeterskej univerzity spolu s priateľom, ktorý sa vyzná v klasickej literatúre, a dvojicou spolupracujúcich psychológov. Odvtedy vyšlo viac ako 50 prác, ktoré afantáziu skúmali.
V texte sa dočítate:
- Aké výsledky prinášajú kognitívne testy.
- Aké limity prináša afantázia.
- Aké sú objektívne dôkazy afantázie.
Zeman v roku 2010 spolu s ďalšími výskumníkmi zaznamenal prípad poruchy vytvárania obrazov u 65-ročného muža, ktorý po koronárnej angioplastike stratil predstavivosť.
Následne ich kontaktovalo viac ako dvadsať osôb, ktoré sa našli v článku v magazíne Discover v opise „slepej predstavivosti“. Dôležitým rozdielom bolo, že poruchu obrazotvornosti mali od narodenia.
Ste muž a bežíte nielen vo sne, ale aj v posteli? Na 80 percent budete mať parkinsona Čítajte „Tento termín bol potrebný, pretože sme sa stretli s 21 ľuďmi, ktorí, pokiaľ si pamätali, nikdy neboli schopní vizualizácie. Odvtedy sa mi ozvalo viac ako desaťtisíc ľudí, ktorí v našom opise rozpoznali túto vlastnosť svojej mentálnej výbavy – a niekoľko tisíc ľudí z opačného konca spektra, s ‚hyperfantáziou‘, predstavivosťou takou živou, že konkuruje ‚pravému videniu‘,“ vysvetľuje Zeman pre odborný web The Conversation.
Tvrdí, že jedným z dôvodov, prečo ich termín vzbudil taký veľký záujem, je to, že k najcharakteristickejším črtám nášho života patrí to, že jeho veľkú časť trávime v hlave, a preto nás môže zaujímať vnútorný život toho druhého.
