Trénerka krasokorčuľovania: Ak to talentované dieťa fláka, poctivý pracant bude lepší

Piruety, kroky, skoky - na hudbu, v neustálom pohybe a niekedy aj vo fraku či v krásnej ligotavej róbe - toto a omnoho viac je súčasťou krasokorčuľovania, športu, ktorý na nás dokáže dýchnuť krásno.

„Ak sa chce dieťa profesionálne venovať krasokorčuľovaniu, ideálne je začať okolo štyroch-piatich rokov. Vtedy už vníma, čo od neho tréner vyžaduje. V piatich a šiestich rokoch už začínajú súťažiť,“ hovorí v podcaste Vizita bývalá profesionálna krasokorčuliarka a dnes trénerka Alexandra Hagarová, ktorá sa podieľa aj na progrese svojho talentovaného brata Adama Hagaru.

„Dá sa začať aj neskôr, ale potom musí veľmi veľa dobiehať. Je to veľmi náročné a viditeľné pokroky či úspechy sa dostavia až po pár rokoch,"“dodáva.

Vysvetľuje, že pri krasokorčuľovaní platí to isté, čo aj v iných športoch. Päť percent úspechu je o talente, zvyšných 95 percent je tvrdá práca.

V minulosti ste sa profesionálne venovali krasokorčuľovaniu, dnes trénujete deti. Spomínate si, ako ste prvýkrát išli na ľad?

Nepamätám si konkrétny deň, no spomínam si, že som prišla zo škôlky domov a videla som plagát o škole korčuľovania. A tak som ako päťročná rodičom povedala, že by som to chcela skúsiť.

Keďže som vtedy bola jedináčik a nemali pre mňa v zime inú aktivitu, povedali si, že prečo nie a prihlásili ma. Neskôr sa ku mne pridal aj tatino, ktorý so mnou začal chodiť na klzisko a trávili sme spolu voľný čas.

Aký je ideálny vek, kedy by malo začať dieťa trénovať, ak sa sa chce venovať krasokorčuľovaniu naplno?

Keď sa bavíme o profesionálnom krasokorčuľovaní, ideálny čas je okolo štyroch až piatich rokov. V tomto veku už dieťa vníma, čo od neho tréner vyžaduje. Keďže v šiestich rokoch už deti začínajú súťažiť, napríklad u nás na Slovensku v kategórii hviezdičky, potrebujú začať čím skôr.

Môže začať aj neskôr, no potom musí dobiehať to, čo sa už ostatné deti naučili. Je to veľmi náročné a prvé roky rodičia nevidia veľké pokroky a úspechy. Tie prídu až po pár rokoch. Je veľký rozdiel, či dieťa začne v štyroch alebo v siedmich rokoch.

Dajú sa už u štvorročného dieťaťa vidieť na ľade pokroky?

Samozrejme, hneď v štyroch rokoch nie. Najprv si dieťa len obuje korčule a cupká po ľade.

Po roku, keď niečo ovláda, mu však už viem postaviť jazdu, ktorá obsahuje základné skoky a piruetky. Vtedy už môže ísť súťažiť. A aj rodičia uvidia pokrok, ktorý dieťa za rok urobilo, ak sa mu naplno venujem.

Ako vyzerá prvé stretnutie s klziskom?

Ak k nám príde dieťa, ktoré ešte nikdy nemalo obuté korčule a je prvýkrát na klzisku, učíme ho najprv cupkať na ľade, kráčať, prípadne mu pomáhame tým, že dostane pomocnú chodúľku.

Veľa závisíod toho, či sa dieťa bojí alebo je odvážne. Postupne dávame choúľku preč a učíme ho základné chodenie po ľade, neskôr zvládne aj kĺzavý pohyb.

A potom prídu citróniky, drepy, predklony. Dieťaťu väčšinou trvá rok, kým sa to všetko naučí. Podľa toho, ako to zvláda, mu postupne zvyšujeme počet tréningov.

Ak sa poctivo venuje tréningom, po roku vidíme výsledok.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hagara dosiahol najväčší úspech v kariére, z juniorských MS si priniesol tri medaily Čítajte 

Sú dnešné deti viac odvážne alebo bojazlivé? Musíte ich na tréningoch brzdiť alebo naopak presvedčiť, aby sa nebáli?

Skôr sa stretávame s tým, že sa boja. Vyskytnú sa aj protiklady, deti, ktoré veľmi chcú a pracujú aj samy. Ak sa také u mňa objaví, som nadšená a neskôr si ho chcem pripojiť do svojej skupiny.

Keď vidím, že chce samo pracovať, má odvahu, nebojí sa spadnúť, a aj po páde sa usmeje a ide ďalej, je to z pohľadu trénera skvelé. Tieto deti sa aj rýchlo posúvajú.

Ak má však strach, nemusí to byť konečná. Dá sa odbúrať a vieme s nimi pracovať. Postupne nemajú problémy aj so zložitejšími prvkami a s pádmi.

Nakoľko je tento šport o sebadisciplíne, tvrdom trénovaní a nakoľko o talente?

Myslím, že je to ako pri iných športoch: päť percent talent a deväťdesiatpäť percent tvrdá práca.

Ak je dieťa nadané, ale na tréningy nechodí poctivo, to, ktoré tvrdo a každý deň trénuje, ho predbehne ako nič.

Alexandra Hagarová na majstrovstvách sveta juniorov v Debrecene v roku 2016. (zdroj: Archív A.H. )

A je tých päť percent talentu viditeľných?

Možno to ani nie je o zázračnom talente, ale skôr o tom, že rodičia s dieťaťom už predtým chodili korčuľovať, čiže už získalo nejaký základ.

Dieťa môže byť talentované, ale keď príde prvýkrát na ľad, nevidno to na ňom. No už po niekoľkých hodinách vidím, že inštrukcie chytá rýchlejšie ako ostatné.

S čím by mali počítať rodičia, ktorí chcú dať svoje dieťa na tento šport?

Musia mať pre tento šport nadšenie, musí to baviť aj ich. A, samozrejme, mali by počítať s tým, že je to veľmi časovo náročné. Je to určitý druh obety.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že naši rodičia pre mňa, Adama, aj najmladšieho brata Mirka, obetovali všetko. Neustále sme na štadióne.

Treba počítať aj s tým, že ide o finančne náročný šport. Ale najdôležitejší je určite čas. Už sedemročné deti sú niekedy na ľade dvakrát alebo trikrát denne.

Stretávate sa aj s tým, že nadšenie rodiča presahuje nadšenie dieťaťa?

Stretávam. A vtedy je naozaj veľmi ťažké pracovať s dieťaťom. Ak taká situácia nastane, snažíme sa to rodičom vysvetliť a zároveň pracujeme aj na tom, aby sme vzbudili záujem dieťaťa. Ukázať mu, že pohyb na ľade môže byť aj zábavný. Niekedy to ide, niekedy nie.

K profesionálnemu športu patrí pravidelný tréning. A k nemu zase frustrácia. Do akej miery ste aj psychoterapeutkou?

Do veľkej miery. Pretože, keď dieťaťu niečo nejde, ja musím byť tá, ktorá ho podporí a vysvetlí mu, že nič sa nedeje a každý z nás má aj zlý deň. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti.

Dieťa treba podporiť, nie mu nadávať. Ak vidím, že poctivo pracuje, nemám dôvod byť na neho zlá alebo kričať. Podporím ho a poviem mu, že nabudúce to bude lepšie.

Sama som bola občas frustrovaná a aj môj brat Adam má dni, keď to jednoducho nejde.

Dobrý tréner to musí zachytiť a správne zareagovať. Ukázať mu, prečo ho tento šport baví.

Váš brat Adam je jedným z najúspešnejších slovenských krasokorčuliarov. Vy ste nielen jeho sestra, ale ste tiež súčasťou jeho trénerského tímu. Je ťažké skĺbiť tieto dve roly?

Sme rodinní príslušníci, no keď vkročí na ľad, rešpektuje ma. Som jeho druhá trénerka, hlavným trénerom je pán Vladimír Dvojnikov. Ja s ním pracujem na tréningoch v Trnave.

Nevznikajú medzi nami trenice, Adam si ma vypočuje, som jeho mentálnou oporou. Keď sa na ľade deje niečo zlé, príde sa za mnou poradiť, pretože vie, že som si tým prešla tiež.

Všetko prežívam s ním. Keď je sklamaný, som smutná s ním a tiež ma to psychicky vyčerpáva. Naopak, keď sa mu darí, teším sa s ním a som na neho pyšná.

Krasokorčuľovanie nás spája. Nielen mňa a Adama, ale celú našu rodinu.

Aké odlišnosti vnímate medzi sebou a ním, keď ho vidíte na ľade?

Keďže sme súrodenci, sme si dosť podobní. Jediné, v čom sme odlišní, je napríklad to, že ja som si svoje pocity nechávala v sebe. Či sa mi darilo alebo nie, nedávala som to najavo.

Adam dáva najavo všetko. Nahlas sa zasmeje alebo zakričí, o svoje emócie sa delí so všetkými.

Adam má už za sebou tento rok úspechy aj slabší okamih. Získal striebornú medailu na zimných olympijských hrách mládeže v kórejskom Kangwone, bronz na majstrovstvách sveta juniorov v Tchaj peji. V Montreale na svetovom šampionáte skončil medzi dospelými na 35. mieste. Ak ide športovec z jednej súťaže na druhú, dá sa to zvládnuť bez toho, aby v niektorej jazde nezaváhal?

O Adamovi sa hovorí, že je veľmi vyrovnaný krasokorčuliar. Už pred olympiádou bol tretí na finále juniorskej Grand Prix, čo sa od doby Sabovčíka žiadnemu Slovákovi nepodarilo.

Potom pokračoval olympiádou a juniorskými majstrovstvami sveta. Tie sme oslavovali viac ako olympiádu. Vždy mal konzistentné jazdy a darilo sa mu.

Samozrejme, stávajú sa aj pády. Myslím, že na majstrovstvách sveta v Montreale už zohrala svoju úlohu aj únava. On sám nevie, čo stalo, keď pri axli takmer spadol a stálo ho to postup.

Je psychicky náročné absolvovať toľko súťaží za sebou?

Podľa mňa áno. Tiež som bola na veľkých súťažiach, no nikdy som sa neumiestnila tak vysoko ako Adam. Napriek tomu to bolo pre mňa dosť psychicky náročné. Adama obdivujem aj v tom, ako má nastavenú hlavu a ako dáva jeden výkon za druhým.

Ako dlho trvá príprava športovca na olympiádu?

Jazda sa cvičí na jeden alebo dva roky. Adam bude tento rok meniť voľnú jazdu, krátky program mu zostáva, pretože ten sa menil minulý rok.

Po skončení sezóny nasleduje väčšinou krátka pauza a potom sa začnú hodiny s choreografom, na ktorých sa jazda nanovo nastavuje.

Na olympiáde, majstrovstvách sveta, aj majstrovstvách Európy platia rovnaké pravidlá. Preto sa na všetkých súťažiach jazdí to isté. Rovnako platí aj zadanie, ktoré prvky musia byť v choreografii zahrnuté. Musí obsahovať určitý počet skokov, piruet, prípadne choreografickú sekvenciu a krokovú pasáž.

Alexandra Hagarová s bratom Adamom Hagarom. (zdroj: Archív A.H. )

Ktorý prvok považujete za očarujúci?

Bola som skokanka, rovnako ako je aj Adam, takže sa mi páčia skoky v jazde,

najmä štvorité. Americký krasokorčuliar Ilia Malinin skáče štvoritý axel a je to naozaj obdivuhodné. Je prvý človek, ktorý tento skok dokázal urobiť.

Rovnako je náročné skočiť niekoľko skokov za sebou. Krasokorčuliari majú za pár minút podať najlepší výkon, pričom musia vyskákať sedem skokov.

Ilia Malinin napríklad dokáže dať v jednej jazde šesť štvoritých skokov a jeden trojitý. Bol to neuveriteľný výkon. Preto sa aj stal držiteľom svetového rekordu.

Čo všetko môže krasokorčuliara na ľade zradiť?

Hlavne psychika. Na súťaži je všetko inak, než na tréningu. Stres vie zahrať veľkú rolu a môže sa to nevydariť. Krasokorčuľovanie je veľa o psychike. Môžete to mať nacvičené na sto percent, ale pokiaľ to nemáte správne nastavené v hlave, tak to nepôjde.

Veľký rozruch tento rok na majstrovstvách Európy urobil Adam Siao Him Fa, ktorý počas svojej jazdy predviedol zakázaný skok - salto vzad. Aký je váš názor na tento prvok, je naozaj taký nebezpečný, že by mal byť na súťažiach zakázaný?

Salto vzad, aj mnohé ďalšie zakázané prvky, obdivujem. Myslím si, že keď už krasokorčuliar dokáže skočiť štvoritý skok, čo je porovnateľne nebezpečné ako salto, postupne možno budú rozhodcovia premýšľať nad jeho obnovením.

Momentálne je za to zrážka dva body a spomínaný krasokorčuliar skončil tretí na majstrovstvách sveta, napriek tomu, že do choreografie zaradil aj salto. V júni vyjdú nové pravidlá ISU (Medzinárodná krasokorčuliarska únia, pozn. red.), a možno tento prvok zase dovolia.

Sama som sa stretla s rôznymi názormi na túto tému.

Čítala som dokonca názor, že ak bude povolené salto vzad, stane sa z krasokorčuľovania cirkus. Čo si o tom myslíte?

Nemyslím si, že je to cirkusový prvok. Slovenský krasokorčuliar Sabovčík ho často robil na rôznych exhibíciách, no tento prvok sa dá dobre zaradiť aj do klasickej jazdy.

Je to veľmi efektné a môžete tým zaujať divákov. Pomohlo by to aj samotnému krasokorčuľovaniu, aby sa tento šport dostal k širšiemu publiku.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Preslávili ho Sabovčík a Bonalyová. Salto je zakázané, ale šampión si ho dovolil Čítajte 

Je to fér voči súperom, ktorí si ctia pravidlá, zaradiť do jazdy zakázaný prvok?

Myslím si, že ak by tento prvok súperi vedeli urobiť, tiež by ho zaradili. Pravda je však taká, že sa to nestáva často.

Zaradenie zakázaného prvku je naozaj výnimočné. Nevnímam to ako rebéliu, skôr tak, že môžeme ľuďom ukázať rozličné stránky krasokorčuľovania. Nie je to výsledkom vzbury, ale lásky ku krasokorčuľovaniu.

Aké sú najškaredšie zranenia, ktoré sa môžu na ľade stať?

Na Slovensku som sa veľmi so škaredými zraneniami nestretla, jedna moja kamarátka mala zlomenú nohu, to je asi všetko.

Celosvetovo sú typické zlomeniny. Medzi najškaredšie patria pády, pri ktorých môže vzniknúť otras mozgu. Typické sú aj vyvrtnutia členku, samej sa mi to „podarilo“ trikrát.

Treba však povedať, že už malé deti učíme správne padať. Vďaka tomu tieto zranenia nie sú časté. Skončí v pozícii na zadku a ide ďalej.

Môže sa krasokorčuliar pri páde poraniť aj korčuľou?

Môže, a nielen pri páde, ale aj pri špirálach alebo lastovičkách. Pri týchto pozíciách chytáme korčuľu rukou a na súťaži väčšina krasokorčuliarov nemá rukavice. Často, keď sa zle chytíte noža, máte po súťaži aj malý „suvenír“. Na tréningoch sa stáva, že sa porežete, aj keď máte rukavice.

Celosvetovo je známy prípad krasokorčuliarskeho páru, ktorý na jednej súťaži robil piruetu v lastovičke. Boli tesne vedľa seba a keďže medzi nimi nebola dostatočne veľká vzdialenosť, krasokorčuliar porezal partnerke celú tvár a dodnes má jazvu. Našťastie to prežila.

Je u krasokorčuliarov a krasokorčuliarok dôležité, aby mali nízku hmotnosť?

Dá sa povedať, že áno. Poznám však aj krasokorčuliarky, ktoré majú na sebe viac svalovej hmoty a vďaka tomu majú aj väčšiu silu, ktorú vedia využiť. Môže im to pomôcť pri trojitých skokoch. Niektoré sú lepšie ako tie, ktoré majú nízku hmotnosť. Lepšie rotujú, majú aj lepšiu rýchlosť.

Veľa však závisí od jednotlivca. Treba povedať, že každý je jedinečný. Rovnako môže byť výhodou aj nižšia hmotnosť.

Dôležité je, aby sa športovec naučil pracovať so svojím telom. Ideálna hmotnosť neexistuje.

Čítala som, že pri estetických športoch, akými sú balet, tanec alebo krasokorčuľovanie, je väčšie riziko vzniku porúch príjmu potravy. Mal by podľa vás dobrý tréner vedieť takúto vec podchytiť?

Po puberte s tým majú problém najmä krasokorčuliarky, ktoré sa nevedia dostať na svoju pôvodnú hmotnosť. Ťažšie sa im vyskakuje, rotuje a mnohé pre tento dôvod skončia.

Dôležité je, aby tréner spolupracoval s rodičmi, rozprával sa s nimi aj o strave, a aby premýšľal nad tým tak, že každý je jedinečný.

Častou chybou napríklad je, že rodičia začnú deťom zakazovať konkrétne potraviny. Oveľa lepšie je navštíviť odborníka, ktorý dieťaťu urobí jedálny lístok, ktorý je komplexný a nevynecháva žiadnu potravinu. Zakazovanie sladkého nikdy nefunguje.

Platí to aj pre mužov? Má napríklad Adam špeciálne pripravený jedálny lístok?

Adam nemusí mať prísny stravovací režim. U mužov to býva často jednoduchšie, čo sa týka hmotnosti. Ale ak by nastal nejaký problém, opäť platí rovnaký postup, ako som spomenula.

Adam má toľko tréningov každý deň, že jeho výdaj je naozaj vysoký a zatiaľ nemusel upravovať jedálny lístok. Mamina mu však vždy pripraví veľa ovocia a zeleniny tak, aby mal dostatok vitamínov.

Musia krasokorčuliari otužovať, aby dokázali vydržať toľko hodín na ľade v tenkom oblečení?

Krasokorčuliari neotužujú, alebo aspoň ja nepoznám taký prípad. Ako trénerke mi býva často zima, našťastie my môžeme mať zimnú bundu.

Deti však túto možnosť nemajú. Väčšinou nosia termooblečenie, na tom legíny a hore ďalšie termooblečenie alebo mikinu. Prípadne ešte čelenku okolo uší, čapice sa veľmi nenosia.

Počas tréningu sa zahrejú, často vidíme, ako postupne zhadzujú vrstvy.

Samozrejme, závisí to aj na tom, aký studený je štadión. Na Slovensku ich máme dosť studené. V zime je tam naozaj zima. Vtedy dieťaťu odporúčame, aby si na rozkorčuľovanie dalo aj vestu alebo zimnú bundu. Aspoň na úvodných päť minút. Ak by teploty klesli pod mínus desať stupňov, museli by sme tréning zrušiť.

Cez leto býva na štadióne aj 15 stupňov. Vtedy majú deti na sebe často iba tričká s krátkym rukávom.

Na svetových súťažiach je stále na štadióne okolo 15 stupňov. Pre profesionálneho krasokorčuliara to často znamená, že sa už potí. Aj Adam chodí z tréningov úplne mokrý. Preto sa mnohí krasokorčuliari po jazde utierajú.

Platí aj to, že krasokorčuliar si nikdy nevezme na súťaž nové korčule?

Určite áno. Žiaden krasokorčuliar nechce ísť na súťaž v nových korčuliach. Treba minimálne dva týždne na to, aby ich vykorčuľoval, cítil sa v nich pohodlne a našiel stabilitu v skokoch a piruetách. Udržať štvoritý skok na jednej nohe, keď sa korčuľa ešte nepovolila, je naozaj ťažké.

Je to veľký problém, napríklad aj vtedy, keď krasokorčuliar cestuje na súťaž do inej krajiny a jeho kufor sa stratí. Väčšinou sa narýchlo zoženú nové a na súťaž nastupuje s jednodňovými korčuľami alebo nenastúpi vôbec.

Platí to nielen pre korčule, ale aj pre nože. Tie sa veľmi rýchlo opotrebujú alebo zlomia.

Adam to zažil práve tento rok. Dvakrát musel meniť nože. Je to možno ešte horšie, než vymeniť celé korčule. Môžete kúpiť rovnaké nože, no každý je iný.

Dokonca sa Adamovi stalo, že musel meniť nože týždeň pred majstrovstvami sveta. Zvyknúť si na ne však trvá dva alebo tri týždne. Podarilo sa mu to však vykorčuľovať a na súťaž odchádzal spokojný.

Vnímate, že aj vďaka vášmu bratovi sa ľudia viac zaujímajú o krasokorčuľovanie? Majú o tento šport rodičia väčší záujem?

Vnímam to, a najmä vnímam aj podporu, ktorú má Adam v Trnave, aj v Bratislave. Poznám aj ľudí, ktorí by chceli s krasokorčuľovaním začať, pretože videli jeho jazdu. A krasokorčuľovanie teraz určite dostáva aj väčší priestor v slovenských médiách.

Jazdu ktorého krasokorčuliara musíte vždy vidieť?

Môj obľúbený už ukončil svoju kariéru. Bol ním Nathan Chen, bývalý majster sveta a olympionik. Mal v sebe všetko. Choreografickú stránku, pekné korčuľovanie, no zároveň vedel skákať krásne štvorité skoky. Pre mňa ponúkal celý balík, spájal všetko, čo sa mi na krasokorčuľovaní páči.

Zo žien som mala vzory, keď som bola dieťa. Napríklad Michelle Kwanovú. Teraz je to Loena Hendrickx. Aj ona spolupracuje so svojím bratom, no v tomto prípade sú úlohy vymenené - brat je jej trénerom. Tiež je to krasokorčuliarka, ktorá spĺňa celý balík zručností. Krásne korčuľuje, predvádza sa, má veľmi pekne postavenú jazdu a je dobrá skokanka.