V tridsiatke sme plní síl. Budujeme kariéru, zakladáme rodiny a plníme si sny. Ale naše telo starne a mnohé zvyky z mladosti sa mu už nemusia páčiť.
"V dvadsiatke vie telo zregenerovať a odpustiť človeku veľa. Je to späté aj s tým, že má pomerne málo stresorov. Do dvadsaťpäťky telo a najmä mozog nemá veľa stresorov. Nemusíme ráno vstávať do práce, starať sa o deti a riešiť podobné záležitosti," hovorí pre SME lekár BORIS BAJER z polikliniky Váš lekár.
"Medzi dvadsaťpäťkou a tridsaťpäťkou sa náš metabolizmus markantne nezníži, ale mení sa náš životný štýl a ten ovplyvňuje naše nastavenia. Zrazu nemáme čas sa poriadne najesť, jeme v strese, často si vyberáme polotovary, pretože si jedlo nestíhame pripraviť, málo spíme, lebo sa naháňame za kariéru alebo sme s deťmi. A toto všetko sa hromadí," dodáva.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo starnutie často začneme pociťovať po tridsiatke.
- Či vieme v tomto veku ešte napraviť veci, ktoré sme zanedbali v dvadsiatke.
- Ako by mala vyzerať naša životospráva, aby sme mohli povedať, že myslíme na starobu.
- Aké sú odporúčania z hľadiska vlákniny.
- Prečo práve stredomorská strava vychádza v mnohých parametroch ako tá najlepšia.
- Či platí, že ňou nič nepokazíme.
- Či dokáže strava ovplyvňovať aj našu náladu a či má zmysel začať cvičiť po tridsiatke, ak sme predtým vôbec nešportovali.
S vekom sa pohľad na jedlo mení. Ako sa vyvíjal ten váš?
Možno by som to rozdelil na dve kategórie - pohľad na jedlo a pohľad na výživu.
Bol som tučnejšie dieťa. Môj pohľad na jedlo bol preto v tomto veku jednoduchý: čím chutnejšie, tým lepšie. Neskôr to prerástlo do negatívneho vzťahu s jedlom. Nastal úplný opak: čím chutnejšie, tým horšie.
S výživou to bolo inak. Zo začiatku som totiž vôbec nerozmýšľal nad tým, čo to vlastne je. Myslel som si, že keď chce človek schudnúť, mal by nejesť. Tak nás to vtedy učili všetky magazíny.
Taký bol môj prvotný vzťah s jedlom a výživou. Teraz už viem, že výživa má telo vyživovať.
Kedy sa to zlomilo a opustili ste myšlienku, že čím chutnejšie, tým horšie?
Trvalo mi to pomerne dlho. Myslím si, že ešte na vysokej škole som nemal úplne vyrovnaný vzťah s jedlom. Ale čím som viac čítal a vzdelával sa, tým viac som vedel, že to nie je dlhodobo udržateľná cesta vzťahu s jedlom.
Pochopil som, že jedlo svoj pohľad a vzťah ku mne nezmení. Musím s tým začať ja.
Čo by ste vyčítali svojmu vysokoškolskému ja? Čo malo robiť inak z hľadiska stravovania?
Neviem, či máme dosť času na túto odpoveď. No ak do stravovania rátame aj pitie alkoholických nápojov, určite by som vypil menej litrov tvrdého alkoholu ročne. Na medicíne je totiž často ťažké nepiť alkohol. Je to súčasť štúdia. Človek sa tam stretáva s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska a sveta, kde alkohol má úplne inú metabolizáciu, a musíte sa tomu prispôsobiť.
V tomto prípade som držal tempo s kamarátmi z východu a verím, že na mňa v dobrom spomínajú.
Hovorí sa, že po dvadsiatke naše telo z biologického hľadiska už iba starne. Mnohí to však na sebe začneme pociťovať až po tridsiatke. Dá sa povedať, prečo to tak je? Čo sa v našom tele mení k horšiemu?
Dosť dôležitú úlohu hrajú iné faktory, ktoré sa menia. V dvadsiatke vie telo zregenerovať a odpustiť človeku veľa.
Je to späté aj s tým, že má pomerne málo stresorov. Do dvadsaťpäťky telo a najmä mozog nemá veľa stresorov. Nemusíme ráno vstávať do práce, starať sa o deti a riešiť podobné záležitosti.
Medzi dvadsaťpäťkou a tridsaťpäťkou sa náš metabolizmus markantne nezníži, ale mení sa náš životný štýl a ten ovplyvňuje naše nastavenia. Zrazu nemáme čas sa poriadne najesť, jeme v strese, často si vyberáme polotovary, pretože si jedlo nestíhame pripraviť, málo spíme, lebo sa naháňame za kariérou alebo sme s deťmi. A toto všetko sa hromadí.
Vieme, že chronické ochorenia, ktoré najviac zabíjajú človeka, začínajú zakladať polienka už v mladom veku. Pri pitvách mladých ľudí po autonehode často vidíme, že už majú základy aterosklerotických plakov. Ateroskleróza (ochorenie tepien, pri ktorom sa do poškodenej cievnej steny ukladajú tukové látky, najmä cholesterol, pozn. red.), ktorá je jedným z najväčších zabijakov ľudstva, sa teda deje už v pomerne mladom veku.
Z hľadiska vývoja cukrovky, čo je ďalší pomerne častý metabolický stav, ktorý bude v budúcnosti ešte častejší, vidíme, že sa začína roky predtým, ako človek dostane cukrovku druhého typu.
Keď sa rozprávame o neurodegeneratívnych ochoreniach ako Alzheimerova choroba, Parkinsonova choroba, demenciách, takisto vieme, že ich základné procesy prebiehajú už dekády predtým, než sa objavia prvé príznaky. Vedci teraz v rámci Parkinsonovej choroby skúmajú poruchy REM spánku ako prediktora ochorenia dekády pred prvými príznakmi.
Sú to teda procesy, ktoré trvajú desiatky rokov. A preto je dôležité sa rozprávať o tom, že je dôležité začať so zdravým životným štýlom už v tridsiatke alebo štyridsiatke.
Vieme v tomto veku ešte napraviť veci, ktoré sme v dvadsiatke zanedbali?
