Nemal rád pocit, keď sa mu do žily pomaly zabárala ihla. Jej ostrý hrot ho vždy znervózňoval, radšej zakaždým odvrátil zrak, než by sa mal na ten výjav dívať.
Aj napriek averzii k ihlám sa však Austrálčan James Harrison tomuto pocitu vystavoval dobrovoľne. Približne každé dva týždne od osemnástich rokov zavítal do krvnej banky a oddane si vyhrnul rukáv až po lakeť.
Drobný diskomfort znášal statočne, pretože vedel, že jeho krv zachraňuje životy. Obsahovala totiž vzácnu protilátku, ktorá umožnila nespočetným matkám, vrátane jeho vlastnej dcéry, porodiť zdravé deti.
Za šesť desaťročí pravidelných návštev odberných centier sa stal jedným z najplodnejších, a možno aj najdôležitejších, darcov v histórii darcovstva krvi.
Krv a krvnú plazmu daroval 1173-krát.
Štrnásteho júna si pripomíname Svetový deň darcov krvi.

Jeho krv bola tá, ktorú lekári hľadali
James Harrison vyrastal v Novom Južnom Walese. Mal štrnásť rokov, keď mu museli operovať pľúca. Po náročnom zákroku potreboval veľa transfúzií, dokopy vyše trinásť a pol litra krvi.
Počas jeho pobytu v nemocnici daroval krv aj jeho otec, no rodina veľmi dobre vedela, že nebyť množstva neznámych darcov, James by neprežil. Táto skutočnosť chlapca hlboko zasiahla, a preto sa pevne rozhodol, že keď dosiahne plnoletosť, urobí to aj on – znova a znova, pre záchranu niekoho iného.

Prvýkrát daroval krv hneď ako osemnásťročný v roku 1954. Po dvoch týždňoch nastavil sestre žilu zas, po rovnakom čase opäť. Nezlomný záväzok, ktorý si dal, však dostal po sérii lekárskych vyšetrení úplne nový rozmer.
Harrison bol pravidelným darcom už takmer desať rokov, keď lekári zistili, že jeho krvná plazma je bohatá na vzácne protilátky. Jeho krv bola presne to, čo tak dlho hľadali.
Preto ho požiadali, aby sa stal prvým darcom v rámci programu, ktorý sa nakoniec stal známym ako program Anti-D.
Protilátky v jeho krvnej plazme sa stali základom pre výrobu anti-D imunoglobulínu – priekopníckej liečby, ktorá mala predchádzať hemolytickej chorobe novorodencov alebo tzv. Rhesusovej chorobe.