„Sama som si prešla liečbou – kombináciou terapií a svojpomoci – a viem, aké náročné a osamelé to môže byť,“ hovorí o riešení svojich ťažkostí s poruchami príjmu potravy Lucia Bogdányová.
Pri zotavovaní sa z porúch ako napríklad mentálna anorexia a bulímia podľa nej ľudia často postupujú štýlom dva kroky vpred a jeden vzad. Pociťujú obavy z priberania, nezvládajú situácie spojené s jedlom alebo majú narušený vzťah k svojmu telu. To všetko sú skúsenosti, ktoré najlepšie pochopia tí, ktorí sa nimi stretli.
„Verím, že osobná skúsenosť má veľkú hodnotu, môže druhému človeku dodať nádej a pocit, že v tom nie je sám. Aj preto som sa rozhodla stať sa peer konzultantkou. Povedala som si, že ak môžem svojou skúsenosťou niekomu pomôcť, veľmi rada to urobím,“ vraví.
Ako peer konzultantka (z angl. peer- rovesník, rovnocenný) pôsobí Bogdányová v občianskom združení Chuť žiť. Nejde o poradenstvo, náhradu terapeutickej či inej odbornej pomoci, ale o podporu človekom, ktorý má rovnaké skúsenosti a vie ho bezprostredne pochopiť. Využíva ju čoraz viac organizácií, ktoré podporujú ľudí v náročných životných chvíľach.
Ľudia potrebujú niekoho, kto ich pochopí aj bez detailov
Peer konzultanti sú ľudia, ktorí majú vlastnú skúsenosť s konkrétnou diagnózou alebo životným problémom. Prešli liečbou, zotavením, ich životná situácia sa stabilizovala a svoje poznatky využívajú na pomoc druhým v podobnej situácii.
To je aj prípad Miloša Šviderského. „Moja cesta k peerstvu sa začala skúsenosťou s vyhorením a depresiou. Pri hľadaní cesty z tejto životnej situácie som si uvedomil, že darovať niekomu kúsok svojho času ma napĺňa pocitom zmysluplnosti,“ vysvetľuje.
To ho najskôr priviedlo do psychiatrického stacionára, kde sa s ľuďmi s psychickými poruchami začal stretávať ako dobrovoľník, neskôr sa rozhodol absolvovať kurz pre peer konzultantov. Ako peer Ligy za duševné zdravie pracuje v psychiatrickom stacionári vo Vranove na Topľou a v klube Nezábudka v Košiciach.
„V praxi to znamená spoločne strávený čas v dôverných, ale aj neformálnych rozhovoroch, pri bežných činnostiach, pri prechádzkach, pri spoločných kreatívnych, športových, kultúrnych či edukačných aktivitách. Je pre mňa dôležité, aby človek, ktorého sprevádzam, bol hlavnou postavou svojho príbehu a mal príležitosť znovu nadobúdať kontrolu a žiť svoj život aj mimo rozmeru svojich problémov s duševným zdravím,“ vysvetľuje.
