Deformované či paralyzované nohy. Ochabnuté trupy a problémy s dýchaním. Celoživotné zmrzačenie a bolesť.
Mnohé z detí, ktoré prežili infekciu vírusom detskej obrny, nečakalo v ďalšom živote veľa radosti. Buď ostali pripútané na invalidné vozíky, alebo chodili už len s pomocou bariel a ortéz. Niektoré strávili týždne, mesiace ba aj roky uväznené v dýchacom prístroji podobnom sarkofágu, známom ako „železné pľúca“.
U dospelých sa obrna vyskytovala menej často, ale priebeh býval ešte závažnejší. Trvalá paralýza končatín v dôsledku ochorenia sa nedala zvrátiť, liečba mohla akurát o niečo zlepšiť ich pohyblivosť.
Na leto v roku 1952 v Spojených štátoch sa nespomína ľahko. Detskou obrnou sa vtedy nakazilo takmer 58-tisíc ľudí. Vyše tritisíc z nich zomrelo, obeťami boli najmä deti, polovica nakazených vyviazla s doživotnou paralýzou.
Ani situácia v ostatných častiach sveta nebola priaznivá, vysoké počty prípadov hlásili aj Kanada, štáty západnej Európy či Austrália.
Všetko mala zmeniť prelomová vakcína, ktorú vyvíjal Newyorčan Jonas Edward Salk.
Silu paralýzy nevedel nikto predvídať
Od roku 1947 Salk viedol Laboratórium pre výskum vírusov na Univerzite v Pittsburghu. V priestranných priestoroch, ktoré sa nachádzali v suteréne mestskej nemocnice, skúmal vírusy pomocou najmodernejších prístrojov, aké boli v tom čase dostupné.
V tíme mal k dispozícii približne päťdesiatku skúsených technikov, asistentov a vedcov. Výskumu detskej obrny a hľadaniu bezpečnej a účinnej vakcíny sa venoval už päť rokov, no výsledky si strážil a nepúšťal ich na verejnosť.
Medzitým však počet prípadov obrny rástol závratným tempom a v spoločnosti narastala panika. Ľudia začali naliehavo žiadať informácie o dostupnosti vakcíny, najmä keď sa v dennej tlači objavili správy, že doktor Salk dosahuje vo svojom výskume významné pokroky.
Prišiel o oko a po tvári mal mokvajúce rany. Ako prvý v histórii odskúšal silu penicilínu Čítajte Obrna sa nekontrolovateľne šírila a teplé letné počasie jej v tom pomáhalo. Vírus sa prenášal z človeka na človeka kontaktom s výkalmi alebo kvapôčkami z dýchacích ciest, šíril sa aj kontaminovanými potravinami alebo vodou.
Choroba pritom začínala veľmi nenápadne - bolesťou hrdla a nádchou. Večer dieťa dostalo horúčku a v jeho tele sa začal šíriť zvláštny nepokoj. Zakrátko ho zaplavili bolesti, ktoré ako elektrické šoky vystreľovali do chrbta, nôh, krku či rúk. Svaly sa triasli a kŕče zvierali telo v neprirodzených polohách s vykrútenými bokmi.
Desivé záchvaty trvali neraz aj celú noc. Keď horúčka konečne ustúpila a zdalo sa, že stav sa pomaly začína zlepšovať, bol to len klam. Vírus práve opúšťal krvný obeh a chystal vpád do nervového systému.
Do pár hodín sa dostavila paralýza a nik nedokázal predpovedať, aký bude mať priebeh. Obrna narušila motorickú kontrolu svalov, no citlivosť zostala neporušená. Zmätené dieťa si cítilo nohy, ale nedokázalo nimi pohnúť.
Ak poliovírus doputoval nervovou sústavou vyššie a uchytil sa v mozgu, úplne znehybnil dýchacie svaly a čoskoro nasledovala smrť.
Riziko, ktoré predstavovali mnohé z najsmrteľnejších infekčných chorôb, ako bol syfilis, tuberkulóza či bakteriálny zápal pľúc, v tom čase už radikálne znižovali antibiotiká. Proti väčšine vírusových infekcií vrátane detskej obrny sa však svet ešte nevedel brániť.
Dieťa s detskou obrnou chodiace po rukách a nohách. (zdroj: Wikimedia Commons/ Eadweard Muybridge)Do vakcíny nedal živé vírusy
V tom čase už Jonas Salk venoval všetko svoje odhodlanie hľadaniu vakcíny. Bol to tichý a plachý človek, ktorý neraz trávil v laboratóriu aj osemnásť hodín denne, niekedy aj celý deň. Často na úkor vlastnej rodiny.
Charlotte DeCroes Jacobs o ňom v biografii píše ako o človeku, ktorý túžil slúžiť ľudstvu a každý deň sa modlil, aby preň urobil niečo dobré. Zároveň bol rozvážnym mysliteľom, ktorý nechcel vo vývoji vakcín nič unáhliť. Bezpečnosť bola jeho prioritou.
Bežnou praxou pri vývoji vakcín bolo najskôr izolovať živý vírus, oslabiť ho a oslabený podať pacientom. Následne sa u nich vytvorila neškodná infekcia nízkeho stupňa, ktorá im poskytla dlhotrvajúcu imunitu. Na tomto princípe dovtedy fungovali dostupné vakcíny proti kiahňam, besnote a žltej zimnici.
Cukrovka sa liečila hladom a whisky. Prvú inzulínovú injekciu dostal štrnásťročný chlapec Čítajte Salk však už aj vo svojej predchádzajúcej práci na vakcíne proti chrípke použil alternatívny prístup. Na vyvolanie ochrannej imunity vtedy použil neinfekčné a už usmrtené vírusy, ktoré si však zachovali schopnosť stimulovať tvorbu protilátok.
Napriek odrádzaniu svojich kolegov a kritikov sa rozhodol pre rovnaký prístup aj v prípade detskej obrny. Nikdy nemal v úmysle vyvolať konflikt, no veril svojej intuícii.
Salk sprvu používal pri výskume kmene obrny, ktoré získal z buniek obličiek opíc - boli antigénne plnohodnotné a pomocou formaldehydu ich dokázal inaktivovať. Vakcínu na opiciach aj otestoval a ukázalo sa, že zvieratá boli schopné vytvoriť si proti chorobe protilátky. Keď sa potom s vírusom reálne stretli, nenakazili sa.
Chlapec v Emersonovom respirátore, tiež známom ako železné pľúca - prístroji, ktorý umožňoval človeku dýchať samostatne pri strate svalovej kontroly, často v dôsledku detskej obrny. (zdroj: Creative Commons Attribution 2.0)Najväčší klinický pokus v histórii
Už predtým však vedci zistili, že poliovírus, vyvolávajúci detskú obrnu, nemá len jednu podobu, ale existuje v troch odlišných typoch. To bol zásadný poznatok, pretože ak by vakcína pokrývala iba jeden z nich, ostatné by mohli ďalej spôsobovať epidémie.
Salk preto skúmal všetky tri typy vírusu. Zistil, že typ 1 bol najbežnejší – stál za väčšinou epidémií paralýzy a predstavoval viac ako osemdesiat percent prípadov. Typy 2 a 3 tvorili každý približne desať percent, no tretí typ bol najnebezpečnejší. S najväčšou pravdepodobnosťou spôsoboval infekcie predĺženej miechy, ktoré mohli paralyzovať bránicu a pripraviť pacientov o schopnosť dýchať.
Nestačilo teda dosiahnuť čiastočný úspech – ak mala mať vakcína reálny dosah, musela byť univerzálna.
Čakal ho ešte posledný, najdôležitejší krok - otestovať vakcínu na ľuďoch.
Prvá fáza testovania sa uskutočnila na zhruba 630 dobrovoľníkoch, druhá zahŕňala 7500 školákov z Pittsburghu. Do roku 1954 prešla Salkova vakcína potrebným testovaním, až potom sa mohla zavŕšiť v jednom z najväčších klinických pokusov v histórii.
Zúčastnilo sa na ňom 1,8 milióna amerických školákov vo veku od šesť do deväť rokov. Išlo o dvojito zaslepenú placebom kontrolovanú štúdiu – viac ako 600-tisíc detí dostalo vakcínu alebo placebo a viac ako milión ďalších sa zúčastnilo ako pozorovaná kontrolná skupina.
Sám Salk však namietal proti použitiu placeba počas klinického skúšania. Nevedel si predstaviť, že by dieťaťu bolo odopreté podanie život zachraňujúcej vakcíny.
Keď však 12. apríla 1955 prišlo oznámenie, že vakcína je bezpečná aj účinná (účinnosť dosahovala 80 - 90 percent), po celej krajine vypukli oslavy.
Jonas Salk na Pittsburskej univerzite , kde vyvinul prvú vakcínu proti detskej obrne. (zdroj: Wikimedia Commons)Patent za vakcínu si nikdy neprivlastnil
Salk mal len štyridsať rokov a zo dňa na deň sa stal najobľúbenejším vedcom v Amerike. Stovky novinových tituliek oslavovali jeho meno, rodičia detí mu posielali ručne písané ďakovné kartičky.
Kľúčové pre úspech bolo aj to, že sa do výskumu zapojila aj verejnosť. Úlohu zohrala Národná nadácia pre detskú obrnu (March of Dimes), ktorá organizovala masívne kampane.
Ľudia z celých Spojených štátov posielali peniaze, aby podporili vývoj vakcíny. Táto vlna solidarity zabezpečila nielen financie, ale aj ochotu rodičov zapojiť svoje deti do klinických testov.
Salk neskôr v rozhovoroch spomínal, že testovaciu vakcínu deťom – vrátane jeho vlastných troch synov – nepodával bez emócií.
„Keď deti očkujete vakcínou proti detskej obrne, nebudete dobre spať dva alebo tri mesiace,“ citoval ho denník The New York Times. Vakcínu pichol aj sebe, svojej manželke a kolegom.
Keď sa ho raz jeden novinár opýtal, kto vlastní patent na vakcínu proti detskej obrne, Salkova odpoveď sa stala ikonickou: No, povedal by som, že ľudia. Žiadny patent neexistuje. Mohli by ste si dať patentovať slnko?
Mužovi transplantovali srdce šimpanza. Zákrok zmenil pohľad na to, čo je v medicíne dovolené Čítajte Mnohí vedci chválili jeho altruizmus a odhodlanie, s akým vyvinul vakcínu a aj to, ako rýchlo ju dokázal pretlačiť do terénnych testov.
Napriek svojej významnej práci bol však Salk vo vedeckých kruhoch nápadne ignorovaný. Nikdy nezískal Nobelovu cenu a veľa výskumníkov tvrdilo, že len zdokonalil veľmi starú myšlienku - použitie formaldehydu na ničenie vírusov a ich premenu na vakcínu.
„Bola to čistá kuchynská chémia,“ povedal jeho rival Albert Sabin, ktorý neskôr vyvinul perorálnu živú oslabenú vakcínu proti detskej obrne, ktorá sa kvapkala priamo do úst alebo sa podávala na kvapke cukru. Tvrdil, že Salk vlastne nič nové neobjavil.
Salk neskôr, v roku 1963, založil v Kalifornii Salkov inštitút pre biologické štúdie a svoj život zasvätil výskumu ďalších vakcín vrátane vakcíny proti vírusu HIV.
Do roku 1961 bola detská obrna v Spojených štátoch takmer vyhubená, očkovacie kampane sa rozšírili aj do ďalších krajín.
V súčasnosti je vďaka celosvetovým vakcinačným programom poliovírus vo väčšine sveta už minulosťou a prípady detskej obrny sa vyskytli len v niekoľkých oblastiach Afganistanu a Pakistanu.
DOI: 10.4065/73.12.1176
