Jana predpokladala, že odchod syna na vysokú školu prinesie hlavne smútok, keď v trojizbovom byte ostane prvýkrát po dlhých rokoch sama.
„Keď dieťa odíde, zrazu zistíte, koľko vecí ste preň robili. Ten rytmus zrazu zmizne a je zvláštne sa prispôsobiť. Nečakala som, že sa budem musieť vyrovnávať aj sama so sebou,“ hovorí 52-ročná žena.
Podľa psychologičky Evy Vavrákovej je odchod detí vždy veľkým zlomom. Vysvetľuje to ako zmenu identity, kedy sa mení rola ženy a s tým prichádzajú aj zásadné otázky: ,kto som, keď deti vyleteli z hniezda a ja už nie som mama na plný úväzok‘? Takýchto období je v živote ženy viac, napríklad aj dospievanie či stávanie sa mamou. Schopnosť prispôsobiť sa podľa odborníčky závisí od toho, ako pružná je identita ženy.
„Odchod z roly, ktorá bola v živote dlho dominantná, si vyžaduje psychické spracovanie zmeny a prijatie emócií, ktoré pritom cítime. Často je to smútok, hnev alebo pocit prázdnoty. Až potom môžeme prejsť do fázy, keď znovu definujeme samé seba,“ vysvetľuje odborníčka.
Pre mnohé vzťahy je perimenopauza skúškou. Takto to zvládnete Čítajte Sloboda alebo stratený smer?
Niektoré ženy po odchode detí cítia, že majú zrazu viac priestoru a energie. Iné hovoria o prázdnote či strate zmyslu, pretože ich identita bola dlhé roky úzko spätá výhradne s materstvom a starostlivosťou o domácnosť. Zmeny sa často odrážajú aj v partnerskom vzťahu. Niektoré páry znovu objavia spoločný čas, iné zistia, že ich už veľa nespája.
„Na sociálnych sieťach vidíme ženy, ktoré hovoria o novej slobode, o tom, že sa nikdy necítili tak dobre ako po päťdesiatke. Realita je však často iná, plná smútku, únavy či telesných zmien, ktoré sa nám prijímajú ťažko. Sebasúcit a prijatie vlastných pocitov, aj tých ťažkých, umožňujú prejsť týmto obdobím s väčšou ľahkosťou ako sebaklam,“ približuje psychologička, podľa ktorej sa slobodnejšie cítia ženy, ktoré sa dokázali realizovať aj mimo rodiny.
„Pri starostlivosti o deti to môže byť náročné, no sebarealizácia a koníčky sú často zdrojom energie, ktorý matke pomáha vysporiadať sa so záťažami doma. Pre ženy je prospešné udržiavať si tieto aktivity. Keď sa rodičovské povinnosti znížia, majú na čo nadviazať,“ vysvetľuje Vavráková.
Ani keď žena získa voľnejší čas, nemusí si ho vedieť užiť. Často sa objaví pocit viny, že konečne myslí na seba, alebo presúva starostlivosť na partnera, rodičov či neskôr na vnúčatá. K tomu sa pridávajú pochybnosti o vlastnej hodnote, napríklad presvedčenie, že okrem starostlivosti o rodinu nič nevedia, alebo obava, že sú už príliš staré na skúšanie nových vecí.
Svoje zohráva aj kultúrne prostredie. Ak spoločnosť vníma materstvo ako hlavný či dokonca jediný zmysel života, je prirodzene ťažšie hľadať vlastnú hodnotu po odchode detí. Podľa Vavrákovej však tieto obavy zvyčajne nezodpovedajú realite.
„Výskumy napríklad hovoria, že ak ide o rozbehnutie podnikania, štyridsiatnici a päťdesiatnici sú oveľa úspešnejší ako podnikatelia, ktorí začínali v mladšom veku. To, čo ženy najviac obmedzuje, nie je vek, ale presvedčenie, že zmena už nie je možná,“ dodáva.
(zdroj: Unsplash.com)Telo ako ďalší faktor
Jana je rozvedená, syna vychovávala od jeho štyroch rokov sama. Spomína si, ako po povýšení nastúpila na manažérsku pozíciu a zároveň večer sedávala so školákom nad úlohami.
„Mala som pocit, že sa musím rozdeliť na dve osoby, aby som stíhala prácu aj domácnosť. Na seba mi veľa priestoru nezostávalo, ale vravela som si, že všetko si ma počká neskôr,“ spomína na roky, keď jej život bežal v rýchlom tempe. Dnes je situácia iná a priestoru má viac. Naplánovala si čas na knihy a priateľky, vrátila sa k turistike a bicyklovaniu, ktoré kedysi podnikala so synom. Lenže nadšenie rýchlo vystriedalo sklamanie z vlastného tela.
„Na túre ma boleli kolená, na bicykli som sa zadýchala rýchlejšie, než som čakala. Mám chuť skúšať nové veci, no v noci sa veľakrát prebúdzam, lebo cítim strašnú horúčavu, ráno sa zobudím unavená a cez deň sa ťažko dokopem k nejakej aktivite,“ opisuje svoje skúsenosti.
Podľa psychologičky nie je náhoda, že sa tieto pocity objavujú práve v čase, keď deti odchádzajú z domu. Perimenopauza sa totiž často prekrýva s osamostatňovaním detí a prináša telesné aj psychické výzvy ako návaly tepla, únavu, problémy so spánkom, kolísanie nálad či väčšiu úzkosť.
„Pociťujeme pokles energie a telo sa mení, čo môže ovplyvňovať sebavedomie ženy,“ vysvetľuje odborníčka.
Janu však najviac zaskočil moment, keď bola s kamarátkami v kine.
„Smiali sme sa tak, až mi tiekli slzy, a zrazu som pocítila nepríjemný diskomfort. Keď sa po skončení filmu rozsvietilo, chvíľu som sa bála postaviť z kresla,“ priznáva.
Inkontinencia v období perimenopauzy však nie je nič nezvyčajné. S poklesom hladiny estrogénu slabnú svaly panvového dna a strácajú pružnosť. S pribúdajúcim vekom sa tieto prejavy často prehlbujú. Hoci pre mnohé ženy je táto téma stále tabu, diskrétne inkontinenčné vložky, jednorazová spodná bielizeň alebo prateľné dámske nohavičky TENA pomáhajú ženám udržať istotu a pohodlie a umožňujú naplno si užívať spoločenský aj aktívny život.
(zdroj: Unsplash.com)Ako si znovu vybudovať istotu
Čas po odchode detí je veľkou životnou zmenou, ktorá prináša výzvy aj nové možnosti. Nemusí byť obdobím prázdnoty ani jednostrannej oslavy slobody, ale fázou, v ktorej si žena nanovo skladá svoju identitu.
Pomôcť môže o svojich skúsenostiach otvorene hovoriť. Rozhovory s kamarátkami často odhalia, že mnohé obavy a problémy sú podobné, a už len ich zdieľanie dokáže priniesť úľavu.
„Pocit istoty môžeme posilniť tým, že presunieme svoju pozornosť z toho, čo telo stráca, na to, čo nám táto životná etapa prináša – životné skúsenosti, väčšiu múdrosť a schopnosť nadhľadu. A je úplne v poriadku obrátiť sa aj na odborníka, psychológa či psychoterapeuta, ktorí pomôžu prejsť zmenami s väčšou istotou,“ hovorí psychologička.
Súčasťou novej rovnováhy môže byť aj pohyb. Pravidelná aktivita prospieva telu aj psychike a začať sa s ňou dá kedykoľvek, aj keď sa jej žena predtým nevenovala. Dôležité je nájsť si formu, ktorá jej vyhovuje, či už ide o prechádzky, jogu, plávanie alebo cvičenie v posilňovni.
„Potrebujeme sa naučiť prijať prirodzené zmeny tela a zároveň stále prežívať radosť z toho, čo všetko nám umožňuje,“ dodáva Vavráková.
Telo podľa nej nemusíme vnímať ako objekt krásy, ale ako nástroj, ktorý nám umožňuje žiť, hýbať sa, tvoriť, objímať blízkych či zažívať nové veci. Vrásky a telesné zmeny si prirodzene všímame, no nie sú tým, čo určuje našu hodnotu.
„Priatelia, blízki aj kolegovia si nás vážia pre kvality, ktoré na prvý pohľad nevidno, ako múdrosť, schopnosť počúvať, humor, empatiu či odvahu. Práve tieto vlastnosti s vekom dozrievajú a prehlbujú sa,“ uzatvára Eva Vavráková.
Tento článok vám prináša TENA.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
