Stres je civilizačnou chorobou V snahe zabezpečiť si život na čo najlepšej úrovni sa mnohokrát bezhlavo ženieme do situácií, ktoré nie práve najlepšie vplývajú na náš organizmus a najmä psychický stav. Zdá sa, že všetko dobre znášame a zvládame, ale o niekoľko mesiacov alebo rokov sa nám to všetko môže vrátiť. Foriem je viac – od ľahkých depresií až po ťažké psychosomatické stavy. Jedna z diagnóz, v ktorej veľkú úlohu zohráva stresový faktor, a lekári ju u nás zaznamenali len nedávno, je panická porucha.
Pacienti trpiaci touto poruchou, ide zväčša o mladých plne aktívnych ľudí, majú počas atakov, ktorými sa porucha prejavuje pocit, že zomierajú. I keď ide o psychickú poruchu prejavuje sa veľmi nepríjemnými fyzickými javmi. Mozog vyvolá v tele reakciu v podobe ťažkého šoku. Ataky sa objavujú individuálne, ale aj niekoľkokrát denne a trvajú od 15 minút do hodiny.
Čo sa deje s telom? Základným signálom je prudké búšenie srdca, trasenie končatín, potenie, podlamovanie nôh, závrate, rýchle dýchanie, zdá sa vám, že vidíte ináč a nemôžete predýchnuť. K tomu príšerné bolesti hlavy, najmä na pravej strane, ktoré evokujú v mysli postihnutých prasknutie cievy alebo nádor. Zrazu neviete, čo sa s vami deje.
Mozog vám našepkáva, že sa deje niečo katastrofálne. Ovláda vás absolútna úzkosť, pocit bezmocnosti a jedna myšlienka – Zomieram. Ak si to budete uvedomovať, stav sa môže ešte zhoršiť, ale v žiadnom prípade nezomriete. Je to reakcia mozgu na dlhodobé preťaženie, ktoré je okrem iného charakteristické aj znížením tvorby serotonínu – hormónu šťastia, ktorý nám dodáva pocit vyrovnanosti.
Tí, ktorí prežili alebo prežijú podobné stavy majú strach ísť na ulicu, boja sa cestovania v dopravných prostriedkoch a sami vychádzajú čo najmenej. Prečo? Majú strach, že sa im niečo stane a nikto ich nezachráni. Tieto fikcie, ktoré vytvára mozog sú veľmi nepríjemné a je potrebné sa ich naučiť zvládať. To je základný predpoklad na liečbu. Rovnako je pre nich hororom zostať sám.
Cesta k liečbe býva väčšinou veľmi dlhá. Ak zájdete k všeobecnému lekárovi, nie je stopercentné, že poruchu odhalí, respektíve, že ju pozná. Mnohí absolvovali dlhé mesiace „chodenia po“ odborníkoch rôzneho druhu – od endokrinológov, cez internistov, srdciarov, pľúciarov až po ortopédov... Toto hľadanie vyvoláva ešte väčší strach o život.
Roman, 28 rokov: „To, čo som prežil za posledné dva roky, neprajem nikomu. V jeden večer sa mi objavil prvý atak a odvtedy sa dennodenne opakoval. Mal som problémy chodiť do práce, sústrediť sa, nakoniec ma vyhodili. Niekoľkokrát som v stave ataku, keď som si myslel, že odpadnem, srdce mi trieskalo cez 130 úderov za minútu, hlava sa mi točila a nevidel som kam kráčam trasúcimi sa a podlamujúcimi sa nohami, išiel svojej praktickej lekárke. Vždy sa zhrozila, dala mi do žili magnézium, a keď som sa upokojil /paradoxne v lekárskom prostredí mi atak prešiel skôr, lebo som vedel, že tu sa o mňa postarajú, ak budem mať tendenciu umrieť/ pokojne som odišiel. Po niekoľkých takýchto návštevách mi kvôli vysokému pulzu nasadila lieky na jeho upokojenie. Bral som ich viac ako pol roka a ako som si uvedomil neskôr, mohli mi skôr uškodiť ako pomôcť. Na internom môj stav diagnostikovali ako preťaženie organizmu a kázali mi veľa piť a oddychovať. Po niekoľkých vyšetreniach na endokrinológii pre podozrenie zo štítnej žľazy sa zistilo, že hormonálne som na tom v poriadku. Ale ataky sa opakovali a ja som stále nevedel, čo sa so mnou deje, nepoznal som východisko – cítil som len jedno - zomieram. Po ďalších strašných stavoch som hľadal pomoc na centrálnom príjme jednej nemocnice. Dostal som magnézium, na domov tabletky na upokojenie. Stále som mal pocit, že mi praskla cieva, zvláštne bolesti hlavy mi to jednoznačne napovedali a návaly horúčavy do hlavy pre mňa znamenali vylievanie sa krvi. Uvažoval som tiež nad tým, že mám nádor. Po CT vyšetrení sa ukázalo, že nemám ani jedno ani druhé, ale na centrálnom príjme uvažovali o meningitíde. Keď ma chceli hospitalizovať a odobrať vzorku miechy, zľakol som sa a hospitalizáciu zamietol. Stavy boli až také neznesiteľné, že som chcel zomrieť, len aby to netrvalo tak dlho. Nezomrel som, všetky funkcie tela boli v poriadku. Až po návšteve x lekárov ma jeden doporučil na psychiatrické vyšetrenie s podozrením na panickú poruchu. Po dvoch rokoch nesmierneho trápenia, aké si nikto, kto to nezažil nevie predstaviť, som sa ocitol v rukách správneho odborníka. Pomoc liekov s obsahom serotonínu a antidepresív som sa z paniky „vymotal“ asi za dva roky. Antidepresíva ešte stále užívam, ale vďakabohu tie príšerné stavy už nemávam. Našiel som si novú prácu a som opäť šťastný a snažím sa nestresovať.“
Prelomiť tento bludný kruh je v niektorých prípadoch záležitosťou dlhých mesiacov a dokonca rokov. Pritom by stačila len väčšia informovanosť lekárov, najmä všeobecných. „Panici“ takto mnohokrát zbytočne a nesmierne trpia, pričom sa ich stav vôbec neupravuje, ale naopak – zhoršuje. Telo im v tom všemožne pomáha. Neustále dáva signály, že nie je v poriadku, že sa blíži hrozný koniec. Liečba psychiatrickými liečivami v kombinácii s terapiou je veľmi úspešná. Je individuálne, koľko trvá, ale dôležité je, že stav sa upraví už v priebehu niekoľkých mesiacov a pacient je schopný opäť fungovať, ako „normálny človek“.
