Očný lekár, Internista, Psychiater a Psychológ Narodil sa: 7. február 1870 v Penzing (dnešná Viedeň)
Zomrel: 28. máj 1937 v Aberdeen (Škótsko)
Adler, zakladateľ individuálnej pychológie, ktorý videl v ľudskom pude moc a úsilie, vychádza z moderných a aktuálnych výrazov ako „Pocit spolupatričnosti“, či„Pocit solidarity“.
Predstava, že človek je spôsobilý spolupracovať s prírodou a že jeho individualita je pevne zahniezdená v spoločnosti, označoval pojmom „Životný štýl“. „Pocit menejcennosti“ pripisoval ľuďom, ktorý sami popisovali svoj život a z detstva pochádzajúce pocity, ktoré má drobná bytosť meniaca sa na obrovskú, prekonávajúca nástrahy života s jej vlastnou rafinovanosťou. „Vykompenzovať“ je pojem označujúci mechanizmus, ako sa zo slabých stránok stanú silné, „Pud agresie“, je spôsob správania, pri ktorom je ohrozené bytie; neskôr zmiernil tento termín na „Úsilie uplatniť sa“. Toto je len výber niektorých novátorských pojmov, ktoré Adler zaviedol.
Jeho výrazný strach pred smrťou rozhodol, že sa stal lekárom – najlepšia možnosť, ako si myslel, postaviť sa a konať proti smrti. V roku 1937 prerušil svoj cyklus prednášok na ulici a zomrel na srdcový infarkt. Adler študoval vo Viedni medicínu a pracoval po svojej promócii vo viedenskej univerzite niekoľko rokov najskôr ako očný lekár v nemocnici a v roku 1900 si otvoril súkromnú prax so zameraním na všeobecnú medicínu v blízkosti Prátra. Veľmi skoro skonštatoval, že veľa telesných chorôb, ktoré trápili jeho pacientov, sa nedajú vyliečiť s konvenčnými liekmi.
Aby mohol lepšie pomôcť svojim pacientom, študoval psychiatriu. Počas tohto štúdia, v roku 1902, sa dostal do kontaktu so Sigmundom Freudom (1856 – 1939), „Otcom psychoanalýzy“, ktorého takto úctivo označoval. Takmer 10 rokov bol medzi týmito dvomi mužmi priateľský pracovno – učiteľský vzťah. Na konci ich veľkého a sporného vzťahu boli ich nezhody v rozdielnych náhľadoch na psychologické zmýšľanie nepreklenuteľné a z nich sa stali rozhorčení nepriatelia. Adler nezdieľal rovnaký názor ako Freud, že poruchy v detskej sexualite sú príčinou psychických problémov u dospelých. Freud zase protirečil Adlerovým myšlienkam o pude agresie, hoci ich neskôr prebral a zahrnul do svojej teórie o „Pude smrti“, na čo Adler sarkasticky reagoval, že sa cíti šťastný, že mu mohol dať takýto darček. Práve tak odmietal Adler Freudove patriarchálne vnímanie. Adler vnímal ženy a mužov rovnocenne a utláčanie žien považoval za škodu u oboch pohlaví.
V roku 1911 opustil Adler Freuda a jeho ortodoxný psychoanalytický kruh a založil si „Spolok pre individuálnu psychológiu“, vlastnú hĺbkovo-psychologickú školu, ktorá ovplyvnila psychoanalýzu v modernej Hunamitnej psychologii. Bol prvým žiakom, spolupracovníkom a priateľom, ktorý „ukázal chrbát“ Freudovi. Od roku 1926 žil Adler so svojou ženou, Raissou Timofejewnou striedavo v Rusku, a jeho štyrmi deťmi v USA. Tu pracoval ako hosťovský profesor na Columbijskej univerzite a v Long Islandskej College, pokiaľ práve nebol na cestách so svojimi prednáškami po štátoch. V roku 1935 sa usídlila jeho celá rodina v Spojených štátoch natrvalo.
Alder veril v rovnoprávnosť všetkých ľudí. Obzvlášť silnú pozornosť venoval spôsobom správania, ktoré pomenoval „Reč tela“. Tak nemuseli jeho pacienti – na rozdiel od Freuda – ležať na gauči, ale sedieť, tak ako on na pripravenej stoličke. Nebolo ničím nezvyčajným, keď si Adler posadil dieťa na kolená, aby tak prekonal jeho strach. Adler kládol dôraz vo svojej analýze na individálny rozvoj a nie na sexuálne pudy, obzvlášť na pud menecennosti ako na motivujúcu silu človeka. Adlerovo sledovanie vedomých a nevedomých pocitov a jednania pri menejcennosti s kompenzačnými obrannými mechanizmami sa stali základom pre psychopatologické správanie sa. Vhodnými úlohami sa psychiatri a psychológovia pomohli pacientom identifikovať sa s pocitmi, racionálne ich vysvetliť a ponúknuť im kompenzačné techniky ovládané ich vlastnou vôľou.
V rokoch 1914 až 1937 vydával Adler „Medzinárodný časopis pre individuálnu psychológiu“, ktorou ohraničil smerovanie Freudovej psychoanalýzy. K jeho najznámejším dielam medzi iným zaraďujeme „Štúdiu o menejcennosti orgánov“ (1907), „O nervóznej povahe“ (1912), „Ľudské poznanie“ (1927, jeho najvýznamnejšie dielo) a „"Schéma života" (1930).
