SME
Sobota, 25. jún, 2022 | Meniny má Tadeáš

HIV pozitív

Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.   Ahojte Primáraci, Do tejto rubriky by som rád napísal pár viet aj ja. Neviem, či to uverejníte, no dobre mi

Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.

 

Ahojte Primáraci,
Do tejto rubriky by som rád napísal pár viet aj ja. Neviem, či to uverejníte, no dobre mi padne napísať komukoľvek o svojej tragédii. Hneď na úvod chcem prezradiť, že som homosexuál a dúfam, že to nebudete považovať za kritérium pri uverejňovaní. Sexuálna orientácia je predsa vec každého z nás. Ale poďme k môjmu príbehu. Ako dieťa som samozrejme nič netušil o svojej orientácii. Proste som sa kamarátil aj s dievčatami rovnako ako s chlapcami. Dokonca som v puberte chodil s viacerými dievčatami, hoci pohlavný styk som s nimi nemal. Niekedy v 15 rokoch som si začal uvedomovať, že niečo „nie je“ v poriadku. Stále som síce navonok prejavoval záujem o dievčatá, no s chlapcami som sa cítil akosi lepšie. A vtedy som spoznal JEHO. Bolo to na zemiakovej brigáde, kde sme vtedy boli celý ročník. On patril do c-éčky, a na škole bol len niekoľko mesiacov. Ako som neskôr zistil, prisťahovali sa z Trenčína. Začal ma neskutočne priťahovať, nevedel som, čo si so sebou počať. Bolo to niečo ako psychické trýznenie, keď sa pozeráte na niekoho, kto vás priťahuje a uvedomujete si, že povedať to nahlas sa rovná „samovražde“. No tí z vás, ktorí niečo podobné zažili mi isto dajú za pravdu, že v takejto situácií vám na tom až tak nezáleží. Keďže za socializmu bolo čosi podobné nemysliteľné, rozhodol som sa, že na to pojdem systematicky – zistím o ňom čo najviac a potom sa uvidí. A tak som nenápadným spôsobom vyzvedal. Dozvedel som sa, že sa volá Ondrej, a aj to, že má priateľku, čo ma dvakrát nepotešilo. No ale veď ja som mal priateľku tiež a napriek tomu sa mi páčili chlapci. Často som ho pozoroval, sem tam sa nám stretli pohľady, no on nikdy tomu nevenoval pozornosť. A prečo by aj mal, veď o mne nemohol nič vedieť tak, ako som nemohol ani ja. Moja situácia bola beznádejná a tak to zostalo aj do skončenia gymázia. Potom sa naše cesty rozišli a ja som si bol istý, že ho už neuvidím. Veľmi to bolelo, pretože aj pohľad naňho bol omnoho viac, ako keď úplne zmizol z môjho života. Potom prišla revolúcia a s ňou aj zmena spoločenského myslenia. Zrazu nebol problém dať si ako gay inzerát do novín, alebo chodiť na diskotéky, kde sa schádzali ľudia rovnakej sexuálnej orientácie. Keď som jedného dňa vošiel do „nášho“ podniku, sedel tam on. Nie, to nie je možné, hovoril som si vtedy. Určite to nie je on a ak áno, určite sa pomýlil, tu predsa nemá čo hľadať. Áno, je mimobratislavský, nepozná to tu. A asi by som ho mal na to upozorniť... No predbehol ma. Usmial sa na mňa a spýtal sa, či si naňho pamätám. Váhavo som odpovedal, že áno a spýtal sa, či si uvedomuje, v akom lokáli to sedí. S význačným gestom mi naznačil, že áno a potom sa rozosmial. Nechcel som tomu veriť – on bol celý ten čas na tom presne ako ja a nebyť šťastných okolností, možno by sme sa nestretli! Bol to dlhý večer, plný priznaní, pocitov a emócií. Keď sme sa lúčili, vedeli sme, že patríme k sebe. Vymenili sme si telefónne čísla a dohodli sa, že sa stretneme aj zajtra. A tak to začalo. Ondro bol veľmi citlivý a chápavý partner a jediným tieňom v našom vzťahu bola skutočnosť, že mal odísť na rok do ameriky v rámci študenstkého pobytu, ktorý už mal dávnejšie vybavený. Hoci sme sa viackrát do seba kôli tomu pustili, nakoniec som si povedal, že mu nebudem brániť, veď na to predsa nemám právo. Veľmi chcel vidieť ameriku a už od detstva sníval o tom, že uvidí sochu slobody. A tak teda odišiel. Ten rok bol doslova nočnou morou, hoci sme si často telefonovali a písali, nemohol som sa dočkať okamihu, kedy sa opäť zvítame. A potom prišiel deň D. Keď sme sa po roku zvítali v letištnej hale na Schwechate, zdalo sa, že je všetko tak ako predtým. Bol trocha schudnutý, ale veď celý rok fyzicky pracoval a to sa predsa dalo čakať. Život sa teda začal vracať do normálnych koľají. Začali sme spolu bývať (scény, ktoré naši rodičia narobili, keď sme im oznámili, ako to s nami je vám tu radšej opisovať nebudem – bolo by to na ďalší príbeh) a aj intímne žiť. Všetko sa nám darilo a ja som začal veriť, že to tak bude navždy. Obaja sme úspešne skončili výšku a Ondro si dokonca hneď našiel aj zamestnanie. Asi po 8 mesiacoch spolužia som dostal vysoké horúčky a hnačku, preto som sa vybral k svojmu obvoďákovi. Predpísal mi lieky a o tri dni bolo všetko v poriadku. Aj som na to zabudol, keď sa rovnaký stav dostavil asi o tri týždne. Lekár sa ma pýtal, či som nejedol niečo nezvyčajné alebo nie som hubár, no nič z toho to nebolo. A tak mi urobil výter a odber krvi s tým, že o týždeň sa mám dostaviť po výsledky. Keď som tam po týždni prišiel, vyšla sestrička z ordinácie a na moje veľké prekvapenie som bol hneď na rade, hoci predo mňou tam bol kopec ľudí. Doktor sa na mňa pozrel a bez okolkov mi oznámil diagnózu: vraj som HIV pozitívny. Testy urobili niekoľkokrát a je to isté. Všetky tie reči o tom, že sa to dá dlhodobo liečiť, a že niektorí sa s touto chorobou dožili ešte ďalších x-rokov mi zneli ako príšerná ozvena. Ja mám AIDS? Ako to? Veď... kriste! Ondro! A potom to z neho vyliezlo. Samozrejme, išiel aj on na vyšetrenie a takisto – ako inak – aj on mal pozitívny nález. Keďže som nikoho okrem neho nemal, nemohol som to byť ja, kto zapríčinil, že sme obaja smrteľne chorí. Bolo to v amerike, ku koncu pobytu, kde sa spoznal s akýmsi mladíkom zo L.A.. Sám si veľa nepamätal, lebo bol podgurážený, no pripustil, že mohli mať pohlavný styk. Vraj by mi to časom povedal...Ondro sa psychicky zrútil, uvedomujúc si, že okrem seba v podstate zahubil aj mňa. Pre mňa je však horšie ako choroba poznanie, že náš život už nikdy nebude ako predtým. Koľko času ešte máme? A kto bude prvý? Odvtedy ubehol už rok, naučili sme sa s tým žiť, no uvedomujeme si, že príde ten deň D, ktorý navždy zničí naše šťastie. Radšej si neprestavujem, aké to bude, no dúfam, že to dlho nepotrvá. Strašne sa bojím. Rodičia zatiaľ nič netušia, no jedného dňa im to budem musieť povedať...
Tak to je môj príbeh – smutný ako celý môj život. Želám Vám a Primárovi všetko dobré.
Richard.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Primár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  2. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku
  3. Nalaďte sa na svoje mladšie ja s rádiom Vlna
  4. Toto sú výhody, ktoré majú prémioví predplatitelia na SME.sk
  5. Štyri veci, vďaka ktorým lepšie zvládnete infláciu
  6. Inovatívna diagnostika - moderná budúcnosť zdravotníctva
  7. Slovákov láka zakladanie fondov, no väčšina preferuje zahraničie
  8. Analytik Horňák: Niektorí výrobcovia budú musieť znížiť ceny
  1. Na čo slúžia bubnové kosačky a ako vybrať tú správnu?
  2. V Košiciach vznikla inkluzívna škola s finančnou podporou grantu
  3. Lekár U19: „Majstrovstvá Európy sú pre nás vyvrcholením"
  4. Tatra banka získala 2 prestížne ocenenia
  5. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  6. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku
  7. Nalaďte sa na svoje mladšie ja s rádiom Vlna
  8. BILLA vstupuje do sveta e-commerce
  1. Analytik Horňák: Niektorí výrobcovia budú musieť znížiť ceny 27 322
  2. Štyri veci, vďaka ktorým lepšie zvládnete infláciu 9 387
  3. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku 5 545
  4. Máte v hľadáčiku dovolenku v Turecku? Táto inšpirácia padne vhod 5 340
  5. 91 kreslených správ o Slovensku, Ukrajine a celom svete 4 829
  6. Toto sú výhody, ktoré majú prémioví predplatitelia na SME.sk 3 752
  7. Jedinečný rodinný All Inclusive hotel vás privíta aj toto leto! 3 262
  8. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME 2 554
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu