Nezávisle od toho však existujú ľudia, ktorí žijú zdržanlivo. Robia to väčšinou z náboženských dôvodov, ako napr. katolícki duchovní a aj mnísi a mníšky. Táto zdržanlivosť padne danému človekovi však väčšinou veľmi zaťažko a často vedie práve v dnešných časoch k ťažkým konfliktom. Koľko ľudí však ostane svojmu pásu cudnosti skutočne verných, nie je známe.
Z lekárskeho pohľadu neexistujú u muža žiadne príznaky toho, žeby zdržanlivosť viedla k nejakým negatívnym telesným následkom. Istotne však nevedie ani k žiadnym obzvlášť spomenutia hodným pozitívnym následkom. U mníšok sa však ukázalo, že na rakovinu maternice ochorejú značne zriedkavejšie ako iné ženy.
Dobrovoľné zrieknutie sa sexuality si zaslúži rešpekt. Čo však treba zamietnuť, je skutočnosť, že ľuďom je vykonávaniu nimi želanej sexuality bránené sociálnym tlakom alebo dokonca štátnym nátlakom. Kedysi mali prísne sexuálne normy určite zmysel, pretože bez antikoncepcie by výchova mnohých, nemanželských a väčšinou nechcených detí preťažovala každú spoločnosť. Okrem toho neexistovali prakticky žiadne možnosti ochrany pred infekciami, ktoré spôsobovali mnohé choroby, ako napr. dnes kondómy. Dnešný emancipovaný, moderný človek bez predsudkov si nechce nechať od nikoho predpisovať, ako má žiť a milovať sa. Celibát Celibát označuje povinnosť rímsko-katolíckych duchovných ako aj mníchov a mníšok k cudnosti a k životu bez partnera. Tento výraz pochádza z latinského podstatného mena caelibatus = bezmužnosť, bezženskosť. Z biblie sa však celibát vyvodiť nedá. Má však svoj pôvod v Ježišovi, ktorý nemal ženu.
Počiatky celibátneho myslenia, ako aj všeobecného sexuálneho nepriateľstva katolíckej cirkvi, ležia v antike. Cirkevní hodnostári prišli - často s pomocou gréckych, rímskych a židovských mysletiľov – k názoru, že Bohu možno dokonale slúžiť len vtedy, keď sa telo podriadi rozumu a službe Bohu. Už počas synody Elvíry sa tak začiatkom 4. storočia zistilo, že sa o. i. biskupi, kňazi a diakoni mali zdržiavať pohlavného styku so svojimi manželkami a neplodiť žiadne deti. Tým, ktorí sa tomu odmietli podrobiť, sa dokonca hrozilo stratou členstva v stave duchovenstva. Cirkevný otec Ambrosius z Milána (339-397) rovnakým spôsobom vyžadoval, aby sa kňazi zdržiavali pohlavného styku so svojimi ženami. Pápež Gregor I. Veľký (540-604) vyžadoval od duchovných, aby od svojej kňazskej vysviacky milovali svoje ženy už len ako sestry. Napriek týmto mnohým vyhrážkam bola na prelome storočí väčšina duchovných ešte stále ženatá a bohato požehnaná mnohými deťmi. Napriek tomu pápeži svoj boj proti kňazskému manželstvu nevzdali. Počas synody Pavia v roku 1022 tak pápež Benedikt VII. (980-1024) spolu s cisárom Heinrichom II. nariadil, že všetci duchovní sa nesmú ženiť. Prečinom proti tomuto nariadeniu hrozili tvrdé tresty. Vrchol boja proti manželstvu kňazov sa uskutočnil na druhom cirkevnom sneme v roku 1139, ktorý zaviazal všetkých kňazov k životu bez ženy. Toto rozhodnutie bolo ešte raz potvrdené v roku 1965 druhým Vatikánskym konzíliom. Dôvody toho, že cirkev od svojich kňazov tak dôrazne vyžaduje stav bez manželstva, sú rozmanité. Ale ako vždy, aj tu zohrávajú okrem čisto náboženských dôvodov dôležitú úlohu aj dôvody mocensko-politické a ekonomické. Kňazi, ktorí sa nemusia starať o potomstvo, tvorili pre majetok cirkvi oveľa menšie nebezpečenstvo ako mnohodetní duchovní. Okrem toho je nasadenie kňazov bez rodinných záväzkov za záujmy cirkvi a ich inštitúcií oveľa silnejšie ako nasadenie otcov rodiny.
