Všeobecné informácie Pri tomto ochorení ide o mimoriadne zriedkavé familiárne sa vyskytujúce autozomálne dominantné dedičné ochorenie. Za toto ochorenie je zodpovedný gén priónnej bielkoviny. Väčšina pacientov ochorie medzi 40. a 60. rokom života. V popredí stojí ťažká porucha rytmu spánku a bdenia pacientov. Pacienti trpia ťažkými poruchami spánku. Preto sa predpokladá, že chorobné zmeny sa odohrávajú špeciálne v mozgovom kmeni.
Vývojovo stará časť mozgu riadi rytmus aktivity. Ochorenie prebieha okolo sedem až osemnásť mesiacov a vždy končí smrteľne. Ochorenie bolo po prvýkrát popísané v roku 1986 a jeho prenos dokázaný v roku 1995.
Prióny ako pôvodcovia ochorenia Medzičasom platí ako takmer isté, že pôvodcami resp. spúšťačmi tohto ochorenia sú prióny zmenené v ich priestorovej štruktúre.
Prióny však nie sú pôvodcami choroby v klasickom zmysle. Značne sa odlišujú od vírusov a baktérií. Prestoja teplo 100 °C, chemikálie a mnoho dezinfekčných prostriedkov. Dokonca môžu roky prežiť aj v zemi. Pri priónoch (PrPSc) sa jedná o bielkoviny, ktoré sa pravdepodobne tvoria génovými mutáciami alebo infekciou. Odvodzujú sa pritom z bielkovín (PrPC), ktoré sa v tele tvoria aj za normálnych okolností. Od prirodzených bielkovín (PrPC) sa odlišujú čiastočne iným poradím aminokyselín. Preto majú inú skladbu, a tým odlišnú priestorovú štruktúru. O funkcii priónov a mechanizme ich infekčnosti je doteraz málo známe. Diskutuje sa o viacerých teóriách.
Základom tvorenia bielkoviny PrPSc je bodová mutácia v jednom géne (PRNP) chorého pacienta. Gén, ktorý nesie informáciu pre tento priónny proteín, leží na chromozóme 20. Pritom na rôznych miestach dochádza k zabudovaniu inej aminokyseliny ako v normálnej bielkovine PrPC. Na rozdiel od Creutzfeldtovej-Jakobovej choroby zohráva významnú úlohu pri FFI podstatná a tým familiárna dedičnosť zmenených génov. Vyskytujú sa bodové mutácie na rôznych miestach génu. Klinicky sa mutácie, vyskytujúce sa na jednom géne ale na rôznych miestach, nedajú od seba rozlíšiť.
Inkubačná doba Inkubačná doba v klasickom zmysle nie je pri dedičných ochoreniach v princípe definovaná. Prepuknutie choroby nastáva, ako bolo spomínané, medzi 40. a 60. rokom života.
Diagnóza Diagnóza sa určuje pomocou neurologického nálezu.
Prvá zmena, ktorá sa dá pod mikroskopom vidieť na biopsiách mozgu, je astroglióza. Pod tým rozumieme skutočnosť, že najprv začnú puchnúť astrocyty v oblasti ich koncových platničiek, ktoré priliehajú na mozgové cievy, a potom neskôr celé bunky. Ako neuroglia („lepidlo“) sa označuje ochranné a podporné tkanivo mozgu. Pozostáva z astrocytov (makroglia), oligodendrocytov (oligodendroglia) a Hortegovej glie (mikroglia). Okrem toho sa vo väčšom množstve tvorí istá bielkovina s označením glial fibrillary acidic protein (GFAP). Táto bielkovina je po osobitnom sfarbení viditeľná pod mikroskopom
Typické je aj znásobené tvorenie vakuol („mechúrikov“) v astrocytoch (makroglia) a pravdepodobne aj v oligodendrocytoch. Kvôli zvýšenej tvorbe vakuol bunky napuchnú až do kritickej veľkosti a potom zaniknú. Preto v tkanive vznikajú „diery“, ktoré pri celkovom pozorovaní pripomínajú dierovanú štruktúru špongie. Preto sa hovorí aj o Status spongiosus. Okrem toho môže dôjsť k zmenám nervových buniek, k úbytku spojení nervových buniek medzi sebou (synaptické spojenia) až ku kompletnej strate nervových buniek.
Obzvlášť pri dlhšom priebehu ochorenia môžno pozorovať usadzovanie amyloidov („škrobové zrniečka“). Amyloidy sú komplexy z bielkovín a cukrov (komplex proteínov a polysacharidov). Majú štruktúru najmenších vlákienok, ktoré sa k sebe bokom zoraďujú. Ukladajú sa prevažne v blízkosti ciev. Preto pravdepodobne dochádza k poškodeniu lokálnej látkovej výmeny. Väzbou na farbivo (konžská červená) sa môžu v tkanive zviditeľniť.
V niektorých prípadoch vykazuje hematoencefalická bariéra znásobenú priepustnosť. Hematoencefalická bariéra je druhom filtra, ktorý v normálnom prípade zabraňuje, aby sa látky z malých ciev dostali do mozgového tkaniva. Je pravdepodobne tvorená bunkami (kapilárny dotel), ktoré vystieľajú steny malých krvných ciev (kapiláry). Za normálnych okolností je tento „filter“ priepustný len aktívnym transportom látok cez telá daných buniek, z ktorých pozostáva.
Hoci sa pri priónnych chorobách hovorí aj o prenosnej špongióznej forme encefalitídy, nevyskytujú sa nijaké klasické zmeny, ako napr. invázia zapálených buniek do chorého tkaniva.
V mozgovom tkanivo možno okrem toho dokázať charakteristickú bielkovinu (proteín). Nazýva sa priónny proteín (PrPSc). Dodatok Sc je špecifický pre scrapiu. Priónne proteíny (PrPC) - pričom sufix „C“ znamená „cellular“ – sú tvorené aj zdravým telom. O ich funkcii je doteraz málo známe. Varianta „Sc“, ktorá bola objavená pri priónnych chorobách, sa od normálnej varianty PrPC odlišuje menšou zmenou v poradí aminokyselín, z ktorých pozostáva. Táto varianta vzniká mutáciou génu, ktorý túto bielkovinu kóduje. Na druhej strane sa môže zmenená bielkovina, nazývana prión (PrPSc), dostať do zdravého tela aj cestou infekcie a tam vyvolať tvorbu chorobných bielkovín (PrPSc).
Typické zmeny v mozgu zvierat a ľudí, ktorí trpia priónnymi chorobami, sa silne podobajú tým, ktoré sú pozorované pri klusačke u oviec ako aj BSE u hovädzieho dobytka. Preto bol včas vytvorený príčninný vzťah medzi týmito ochoreniami.
Cesty prenosu infekcie Prenos sa uskutočňuje, ako už bolo opísané, zdedením zmeneného dedičného materiálu, čiže zmutovaného priónneho proteínového génu. Infekcia z človeka na človeka mimo tejto cesty prenosu, nebola doposiaľ pozorovaná a pokladá sa za extrémne nepravdepodobnú.
Terapia Ochorenie nemožno vyliečiť a končí sa smrťou pacienta.
