Newyorské parky nie sú len parkami na okrasu, na ulahodenie oka, ale najmä sú jasne určené človeku. Priam vás vyzývajú k tomu, aby ste stúpili na ich pôdu. Môžete si tam dovoliť strašne veľa vecí. Myslím, samozrejme, v rámci slušnosti. Nejde len o ten najväčší - Central Park, ktorý akoby bol srdcom mesta, ale o všetky, ktoré žijú svojím veľmi prirodzeným životom, tam - medzi mrakodrapmi, „strýtami“ a „evenjuami“. Ako každý Newyorčan, aj vy si tam môžete rozbaliť svoje vlastnoručne prinesené jedlo a zjesť si ho na dostupných jedálenských stoloch a stoličkách. A ak ste picknickový typ, môžete si prestrieť zase na trávu. Keď sa posilníte a občerstvíte, môžete si ľahnúť na zem, zakryť si hlavu novinami a pokojne si pospať, nikomu to nebude pripadať neslušné.
Normálny Newyorčan sem chodí predovšetkým cez obednú prestávku, ktorá trvá zvyčajne aj dve hodiny. Mnohí sa tu pripravujú na porady, čítajú si všelijaké fascikle, píšu si poznámky. Majú uvoľnené kravaty, niekedy vyhrnuté nohavice a vy ani netušíte, že ten pán pracuje na štyridsiatom siedmom poschodí obrovského mrakodrapu, možno má pod sebou dvestodvadsať ľudí a v garáži mrakodrapu zaprakovaný obrovský Lincoln.
Osobitou kapitolou je Central Park. Na konci minulého storočia bol naozaj postavený so zámerom, aby v ňom mohli ľudia oddychovať. Architekti vtedy ani netušili, že o niekoľko rokov bude obkolesený obrovskými budovami, kde budú najvychýrenejšie apartmány na svete. Dakota, kde býval John Lennon a dnes jeho manželka Yoko Ono, dvojvežaté San Remo, kde bývala Marylin Monroe, Dustin Hoffman, Madonna a mnohé ďalšie. Jeden môj známy prešiel Central Park West Avenue, čítal si mená na vchodových zvončekoch a žasol.
Na Central Parku je úžasná jeho rozloha, keď ním prechádzate zhora nadol, kráčate svižným krokom aj dve hodiny a ešte nie ste na konci. Máte tam hlinené chodníky, ale aj asfaltové cesty, ktoré sú rozdelené na tri pruhy. Jeden pre bežiacich, druhý pre cyklistov a korčuliarov a tretí pre krokom idúce zásobovacie a iné služobné autá. Chodci sú tolerovaní v pruhu pre bežcov. Naozaj ako peší chodec - turista som mal komplexy, že si len tak spokojne vykračujem a s odhodlaným výrazom v tvári, ako moji newyorskí priatelia, nebojujem proti tukovým vankúšikom. Dôležité ešte je, že všetko sú to jednosmerky. Dokonca ani bežať nesmiete v protismere.
Po Central Parku som najčastejšie slobodne obedovával v Battery Parku, na dolnom cípe Manhattanu- Na brehoch Atlantiku, s pohľadom na Sochu Slobody.
