Prietrž či hernia?

Prvý raz „dostal pruh“, keď krompáčom kopal jamu pre novú toaletu v stiesnených pivničných priestoroch domu. Pichnutiu v podbrušku spočiatku nevenoval príliš veľkú pozornosť. Po krátkom čase začal Matúš pozorovať v oblasti slabiny nepríjemné pocity slabosti a onedlho nato si tam objavil vypuklinu. Pocity slabosti narastali. Návšteva lekára potvrdila jeho podozrenie. Pruh. Počas rokov mu pribudli ďalšie dva, každý na inom mieste, jeden v pupku.

Čo je pruh

Chirurg Martin Huťan z II. chirurgickej kliniky Univerzitnej nemocnice Bratislava vysvetľuje, že prietrž, hernia alebo ľudovo pruh je vyklenutie peritonea - pobrušnice cez brušnú stenu. Pobrušnica je tenká blanka obaľujúca vnútorné orgány v brušnej dutine.

V takom prípade ide o tzv. vonkajšiu herniu, lekár však dodáva, že hernia môže byť aj vnútorná. Vtedy sa vyklenie slučka čreva v brušnej dutine do priestoru, kde nemá byť. Hernia má tri časti – bránku, vak a obsah. Hernia môže byť ešte aj bráničná, keď sa vyklenie cez bránicu do hrudníka. Nemusí obsahovať nič, ale môže sa vyklenúť napríklad aj črevo alebo nejaký orgán.

Aké môžu byť

Lekár vysvetľuje, že odlišujeme viacero druhov prietrží:

• Reponibilná hernia – vytlačený obsah je možné zatlačiť späť do brucha.
• Inkarcerácia – takáto prietrž sa tzv. zaškrtí, čiže časť obsahu (napríklad črevo) sa tak stlačí, až sa zablokuje prívod krvi. V takom prípade môže podľa Martina Huťana lekár podať pacientovi spazmolytiká – látky znižujúce napätie a stiahnutie svalstva, a tak sa mu môže herniu podariť zasunúť späť. Pri takejto herni musí byť pacient hospitalizovaný. Ak sa chirurgovi herniu nepodarí zreponovať – čiže vrátiť vysunutý obsah späť do brušnej dutiny, pacient musí ihneď podstúpiť operáciu.
• Pseudorepozícia – ak sa podarí herniu zasunúť, nie však cez jej bránku, ale len do podkožia.
• Akrétna prietrž – ide o herniu, pri ktorej je do vaku fixovaná vnútrobrušná štruktúra – napr. tuková predstera čreva, a tak sa po vyklenutí späť prietrž vyklenie aj s uvedenou štruktúrou

Čo si treba všímať

Prietrže môžu byť rôzne, môžu sa aj rôzne prejaviť. Ak spozorujete niektorý z príznakov, navštívte čo najskôr lekára, ktorý určí či a o aký typ prietrže ide a na základe správnej diagnostiky určí aj spôsob a čas liečby. Ak svoj problém zanedbáte, môžete sa vystaviť riziku vzniku závažných komplikácií.

Prečo sa to stane

Presnú príčinu vzniku pruhu, ako sa ľudovo hernii alebo prietrži hovorí odborníci nepoznajú, podľa chirurga sa predpokladá, že na jednej strane môže ísť o genetický potenciál a typ kolagénu v tkanivách, a na druhej strane je to nevhodná fyzická aktivita a pevnosť brušnej steny. Oslabenie brušnej steny môže súvisieť aj s tehotenstvom, pôrodom, chirurgickým zákrokom, úrazom a pod.

Ako sa lieči

Pri liečení prietrže je podľa slov chirurga Martina Huťana vždy snaha o operačné riešenie. „Operácia sa však neindikuje najmä v prípade starých ľudí, u ktorých vzhľadom na pridružené ochorenia a pri nosení brušného pásu riziká operácie výrazne prevyšujú riziká, ktoré z prietrže vyplývajú. U každého takého pacienta je však nutné zvoliť individuálny prístup.“ Lekár dodáva, že pacient si pri žiadnej operácii prietrže v štátnej nemocnici nedopláca.

Čo môže hroziť

Keď mal Matúša prvý raz pruh, dlho s ním chodil, kým šiel k lekárovi. Keď si nahmatal vypuklinu, zatlačil si ju dovnútra a bolo. Zatlačenie prietrže však prietrž nerieši, lebo sa sama vyhojiť nedokáže. Naopak, pri neliečení sa otvor v brušnej stene postupne rozširuje, prietrž sa zväčšuje a operácia bude čoraz komplikovanejšia s vyššou mierou komplikácii.

Prietrže sa plánujú na operáciu, sú však také, ktoré vyžadujú akútne riešenie. Ak sa podľa slov chirurga prietrž nelieči, hrozí komplikácia v podobe zaškrtenia časti čreva v bránke prietrže, čo sa označuje ako inkarcerácia. „Dochádza pri nej k uzavretiu ciev čreva a následne k jeho odumretiu. Dôsledkom je prienik stolice do brušnej dutiny, otrava krvi a smrť.“

Viacero možností

Ak vám budú prietrž operovať, lekár si vyberá z troch základných možností a z množstva techník, závislých na peroperačnom náleze, stavbe pacienta, kvalite tkanív, fyzickej aktivity a charakteru práce pacienta. Jednou je otvorená operácia s použitím tzv. prostetického materiálu. Čo to je? Lekár vysvetľuje, že ide o sieťku vyrobenú z polypropylénu, ktorá sa v 95 % nevstrebáva, ale prerastie tkanivom.

Existujú aj sieťky, ktoré sa vstrebávajú ako aj sieťky pokryté prasačím kolagénom alebo teflónom na zabránenie zrastenia s tkanivom. Tieto sieťky sa využívajú oveľa zriedkavejšie pri špecifických situáciách. Použitie sieťky znižuje možnosť opätovného výskytu prietrže v tom istom mieste.

Dodáva, že v niektorých prípadoch vzhľadom na rozpadnutie tkaniva je toto jediné možné riešenie prietrže. Druhou možnosťou je otvorená operácia bez použitia sieťky a treťou laparoskopická operácia s použitím sieťky.

Rizikom je infekcia

Pri použití sieťky však podľa chirurga môže hroziť riziko infekcie. Ak sa sieťka infikuje, väčšinou ju treba vybrať, aj keď dnes používame pokročilé techniky hojenia rán, ktoré môžu infekcii zabrániť. „Bez sieťky táto komplikácia odpadá, avšak nevýhodou je vyššia miera recidívy,“ hovorí Martin Huťan.

Dodáva, že najlepšia operácia je taká, ktorú chirurg robí najlepšie a má s ňou najlepšie skúsenosti. „Ja robím laparoskopickú hernioplastiku v slabine mladším, najmä fyzicky aktívnym ľuďom, ktorí pevnosť potrebujú. Seniorom by som robil otvorenú operáciu bez prostetického materiálu, lebo tu pevnosť tlaku nie je až taká potrebná a znižujem tak aj riziko infekčných komplikácií. Laparoskopia je vhodná z hľadiska rýchlej rekonvalescencie, mám s ňou veľmi dobré skúsenosti,“ hovorí chirurg.

Ako sa starať o ranu

Ak vám operovali prietrž, pooperačnú ranu by ste si mali udržiavať v suchu. Lekár odporúča, aby ste sa šesť týždňov vyhýbali nadmernej fyzickej námahe, nič nedvíhali. A aké možné pooperačné komplikácie môžu hroziť? Podľa lekár je to možná infekcia rany, v prípade, že vám voperovali sieťku, tak jej možné infikovanie, a u určitého percenta pacientov sa môže prietrž opäť objaviť – vtedy hovoríme o recidíve. Podľa lekára sa to však deje zhruba u 0,5 – 5 % pacientov.