Hoci sa o tom hovorí takmer desať rokov, úsilie vytvoriť na Slovensku špecifické zariadenia pre umierajúcich, tzv. hospice, je zatiaľ bez výsledku. Otázka starostlivosti o nevyliečiteľne chorých zostáva tak u nás stále neriešená a nevyriešená. Slovensko je jedinou z postkomunistických krajín, ktorá nemá hospice. Majú ich v Rumunsku, Litve, na Ukrajine, v Rusku, v Česku, Poliaci ich majú dokonca vyše osemdesiat.
„Práve hospice môžu byť útočiskom trpiacich pred eutanáziou. Ak nevytvoríme pre umierajúcich dôstojné podmienky, budú sa cítiť opustení a druhým na ťarchu a budú si žiadať vlastnú smrť,“ tvrdí MUDr. Fabuš, ktorý už pred rokmi prišiel s konkrétnou myšlienkou, ako založiť prvý slovenský Dom života v Martine.
Spoločnosť sa podľa neho nemôže tváriť, že smrť tu nie je. Rovnaký názor má primárka paliatívneho oddelenia Onkologického ústavu v Bratislave MUDr. Kristína Križanová. Podľa prieskumu by o takéto zariadenia bol veľký záujem vo všetkých krajoch Slovenska. Tomuto problému sa totiž nevyhne žiadna rodina, takmer každý človek môže byť postavený pred otázku, ako sa postarať o ťažko chorého či zomierajúceho. „Hospice neexistujú a ak zomierajúci nemajú nikoho, musia byť v nemocnici. Keď niekomu z mocných ochorie niekto z rodiny, vyžaduje po mocenských linkách maximálnu starostlivosť. Ani nie optimálnu, ale maximálnu. To nie je riešenie a nie je to fér. Každý mocný si vybaví svoje a potom zabudne.“ (uj)
