Článok pokračuje pod video reklamou
BRATISLAVA. Sú nadýchané, chrumkavé, ľahké a takmer bez chuti. Máloktoré jedlo sa v ľudskej mysli spája s diétami tak výrazne ako ryžové chlebíčky.
V nádeji na štíhlejšie línie ľudia po nich siahajú už desaťročia. Nespoliehajú sa pritom na dôkazy, ale skôr na vzhľad a pocit z chlebíkov.
Oplatí sa jesť potravinu, ktorá pripomína polystyrén?
Odkiaľ sa vzali ryžové chlebíčky
Ryžové pečivo a koláče sú tradičnou súčasťou kuchyne ázijských národov. V rozličných podobách sa objavujú v japonskej, čínskej či indickej gastronómii.
No ryžové chlebíky sú typické skôr pre západné spoločnosti.
Za autora myšlienky sa považuje Alexander P. Anderson, botanik z Newyorskej botanickej záhrady. V roku 1901 sa pokúšal určiť obsah vlhkosti v škrobových zrniečkach. Namiesto toho náhodou objavil a patentoval si technológiu pufovania obilnín.
Prečítajte si tiež: Nie je iba pre vegánov. Päť dôvodov, prečo sa oplatí jesť hummus Čítajte Uzavreté skúmavky s kukuričným škrobom a pšeničnou múkou vystavil vysokej teplote. Keď zvyšoval teplotu, pri náraze vybuchli.
Kukuričný škrob, ktorý našiel, mal zmenenú podobu.
Odrazu sa díval na „pórovitú nafúknutú hmotu, bielu ako sneh“, ktorá mala takmer desaťnásobok pôvodného objemu.
V princípe sa stalo to, že voda v škrobe nedokázala pre vzduchotesný uzáver nádoby vrieť. Keď tesnenie povolilo a tlak naokolo klesol, voda sa okamžite odparila. A popritom, ako sa rozširovala smerom von, nafúkla aj škrob.
Pufovaná ryža zažila svoju premiéru na Svetovej výstave v roku 1904. Ryžové chlebíčky sa však popularity dočkali výrazne neskôr.
