Text pôvodne vyšiel v The Washington Post.
Medzititulky doplnené redakciou.
Minulú jeseň začala 57-ročná Janet Shermanová počas tréningu na polmaratón cítiť bolesť v pravom ramene a ľavej nohe.
Po diagóze poškodeného štvorhlavého svalu a zápalu plantárnej fascie (šľachy v spodnej časti chodidla pozn. red.) si do topánok dala vložky a prešla na krížový tréning.
Bolesť pri cvičení. Kedy neprekáža a kedy ide o zranenie Čítajte Zanedlho sa učiteľka z Wyomingu cítila dostatočne dobre na to, aby sa začala opäť behať. Urobila však menší ústupok. Namiesto polmaratónu sa pripravovala na kratší desaťkilometrový pretek.
V deň súťaže začala Shermanovú noha trápiť už v úvode pretekov. Za stanoviskom s vodou v dvoch tretinách trasy jej začalo byť jasné, že by mala závod predčasne ukončiť.
„Naskutočne to bolelo, ale bola som tvrdohlavá a dobehla až do cieľa,“ povedala. „Potom som sotva dokázala chodiť.“
Shermanová si uvedomuje, že rozhodnutie neprerušiť beh viedlo k niekoľkomesačnej nedobrovoľnej prestávke v športe, ktorý miluje.
„Ak si určím cieľ, dosiahnem ho za všetkých okolností,“ vysvetľuje. „Ľutujem, že som sa nedokázala vzdať.“
Kult maximálneho výkonu
Pre človeka, ktorý nevedie aktívny život, môže byť náročné Shermanovú pochopiť. Ale pre amatérskych športovcov a víkendových bojovníkov, je prekonávanie bolesti známou pesničkou.
„Ako spoločnosť športujeme aktívnejšie ako kedykoľvek predtým,“ vysvetľuje Adrienne Langelierová, konzultantka v oblasti športovej psychológie v Texase. „No zároveň sme v našej kultúre zakorenili mentalitu plného nasadenia bez prestávok.“
